Čas je neúprosný, až sa nám zdá, že plynie čoraz rýchlejšie. Pred chvíľou sme sa tešili z krásnych letných dní, no už je opäť november a krásne teplé počasie ostáva len vo vzďaľujúcich sa spomienkach. Tento mesiac pre mnohých predznamenáva potrebu začať pomaly myslieť na blížiace sa vianočné sviatky. Avšak prináša so sebou aj mnoho významných pamätných dní.
Okrem spomienky na našich drahých zosnulých, napríklad aj oslavu dňa študentstva a spomienku na revolučné udalosti 1989, ktorých význam bol na Slovensku a v Čechách vyzdvihnutý vyhlásením 17. novembra za štátny sviatok. Tento deň patrí nepopierateľne pre naše národy a ich demokratické formovanie k tým najvýznamnejším a udalosti s ním spojené si zasluhujú náležitú pozornosť. Nie je však ľahké ich naplno pochopiť pre niekoho, kto ich osobne nezažil. Patrím do generácie, ktorá ich už pozná iba z kníh, a to ako 17. november 1939, ktorý sa stal dňom študentstva a spomienkou na krutý zásah nacistov voči demonštrujúcim študentom, tak aj udalosti spojené so 17. novembrom 1989 označované ako boj za slobodu a demokraciu, ktoré odštartovali relatívne rýchly priebeh revolúcie a pád totalitného režimu. Tieto udalosti som ako päťročné dieťa nemala šancu pochopiť a oceniť. Život v totalitnom režime si nepamätám a nedokážem sa plne vžiť do pohnútok, ktoré ľudí v Československu viedli ku konaniu ústiacemu do nežnej revolúcie, a ktoré boli celkom iste späté a podporené pádom berlínskeho múru 9. novembra. Preto ich môžem chápať len z hľadiska odborného, ktoré je však ovplyvnené rôznorodými názormi ľudí, ktorí to všetko zažili. Niektorí dodnes ovplývajú šťastím a hrdosťou z „vybojovanej“ slobody a demokracie. Najmä ľudia z väčších miest, z okolia Prahy či Bratislavy, ktorí skutočne pociťovali útlak režimu, strach a neslobodu. Sú však aj takí, ktorí žili v menších mestách či dedinách vzdialených od týchto centier diania a vyčíňanie komunistov osobitne nevnímali. Práve naopak, dnes na tento režim spomínajú ako na režim akejsi istoty a pokoja bez strachu z napĺňania základných potrieb. Napriek tejto diverzite je však pre mňa odkaz 17. novembra, či už ako spomienky na útlak študentov snažiacich sa o zmenu či na odštartovanie „nežného“ boja za slobodu a demokraciu jasný a je dôležité ho zachovávať. Najmä mladým ľuďom treba tieto udalosti a ich silu pripomínať. My dnes žijeme v inej dobe, útlak sme nezažili a poznáme len veľkú slobodu, ktorá nám umožňuje robiť takmer čokoľvek a chodiť v podstate kamkoľvek či práva garantované všetkým bez rozdielu. No mali by sme mať v pamäti boj našich národov za túto demokraciu, ktorý sa stal vzorom pre všetky krajiny danej doby. Jeho umiernenosť, no sila zároveň, by sa mali stať príkladom aj pre výzvy súčasného sveta. Dnes čelíme úplne iným problémom, voči ktorým nám už nepostačuje spojiť sa ako národ. Otvorený svet prináša stále väčšie hrozby, krízy a neistoty, ktorým musí čeliť ľudstvo ako celok a práve nenásilnosť a spoločná snaha niečo zmeniť, by mali pretrvávať v našom úsilí, aby to, čo sa nám podarilo docieliť národne, dosahovalo ľudstvo i globálne.
