Niektoré stereotypy máme hlboko vžité. Vianoce – sviatky mieru a pokoja, pes – priateľ človeka, marec - mesiac knihy. Vynárajú sa nám v mysli úplne automaticky, najmä tým trochu starším.
Stereotypy môžu byť občas užitočné. Zaužívaná predstava marca – mesiaca knihy vznikla ako výsledok dlhodobej kampane, ktorej začiatky siahajú do polovice 50-tych rokov. A keďže išlo o dobrú myšlienku, bez ohľadu na ideologické vplyvy, prežila. Jej výpoveď je jednoduchá a zrozumiteľná – knihy sú dobrá vec a čítanie je užitočné, nikomu neškodí, neubližuje, robí radosť a prináša úžitok.
V marci sa koná Týždeň slovenských knižníc, ktorý sa už 18 rokov snaží pripomínať, že aj knižnice sú dobré miesta, pre mnohých užitočné, je v nich príjemne a občas aj veselo. Záujem verejnosti na kratučký čas vzbudili výsledky výskumu jednej americkej univerzity, podľa ktorých je Slovensko krajinou s najväčším počtom knižníc a teda rajom pre milovníkov kníh. Tieto výsledky asi nikoho viac neprekvapili, ako práve slovenských knihovníkov. Ale s výskumami je to tak, výsledky nemusia zodpovedať realite, metóda výskumu je limitujúcim faktorom a kvantita neznamená vždy kvalitu. Diskusie k tejto správe na sociálnych médiách boli rôzne – od pozitívnych až po tie, ktoré pre knižnice lichotivé neboli. Aké sú knižnice na Slovensku skutočne? Dobré aj zlé, funkčné aj nefunkčné, „živé“ aj „mŕtve“. Tie dobré, funkčné a živé bojujú o pozornosť verejnosti každý deň. Verejné knižnice napríklad tréningami pamäti (nielen pre seniorov), literárnymi súťažami, rozprávkovými maratónmi, besedami, tábormi a pod. Robia obrovské množstvo akcií na podporu čítania, najmä detí a mládeže, ale aj výskumy čítania, aby poznali situáciu v oblasti, ktorá je hlavným predmetom ich činnosti. Záujem o (záujmové) čítanie medzi ľuďmi v produktívnom veku klesá, avšak už v preddôchodkovom veku sa u mnohých opäť zvyšuje. Súvisí to zrejme s tým, že keď je človek veľmi zaneprázdnený, na čítanie si čas nájde iba málokedy, ale vráti sa k nemu, keď mu to situácia dovolí. Zložitejšia situácia je u detí, cestu ku knihe im treba ukázať, pretože sami ju nájsť nemusia a treba ich po nej aj viesť, aby pod náporom iných možností trávenia voľného času na „obyčajné“ čítanie nezabudli.
Pristavme sa ešte na chvíľu pri stereotypoch, tentoraz čitateľských. Ženy čítajú viac ako muži, viac čítajú ľudia v post-produktívnom veku ako v produktívnom, mladí ľudia uprednostňujú čítanie z tabletov alebo smartfónov. Takto by charakterizovala situáciu väčšina knihovníkov. Realita nás občas môže prekvapiť tak, ako prekvapila mňa pri ceste vlakom na trase Nitra – Nové Zámky. V preplnenom oddelení sedeli traja (mladí) muži a čítali knihy (tlačené). Nie, nepatrili k sebe, sedeli oddelene a knihy vyzerali skôr ako beletria. Jediné, čo ma v tej chvíli mrzelo bolo, že ja som si knihu do vlaku nevzala.
