Poslaním učiteľa je vychovávať a vzdelávať. Tento princíp platí všeobecne. Ciele takéhoto pôsobenia sú však odlišné pre rôzne stupne vzdelávacej sústavy.
Kým na základných školách sú ciele zamerané na získanie elementárnych vedomostí a zručností súvisiacich s gramotnosťou, na stredných školách pre prípravu na vysokoškolské štúdium a pôsobenie v odbornom živote, vysoká škola vychováva špičkových odborníkov pre spoločenskú prax a ďalší rozvoj vedy.
O vzťahu vysokoškolského učiteľa k študentom
Vzhľadom na to, že viac ako 50 rokov som pôsobil na vysokých školách ako pedagogický pracovník od odborného asistenta až po profesora, dovolím si charakterizovať vzťah vysokoškolského učiteľa k študentom z tohto stupňa poznania. Vysokoškolský učiteľ pôsobí v študijnom a vednom odbore, ktorý má multidisciplinárny charakter. Vychováva a vzdeláva študentov v jedenej z vedných disciplín tvoriacej časť komplexu ďalších vedných disciplín tvoriacich vedný odbor. Poslanie učiteľa vedného odboru je vo vzájomnej spolupráci všetkých učiteľov študijného a vedného odboru vychovať odborníkov pre všetky disciplíny vedného odboru. Pedagogické pôsobenie učiteľa zabezpečujúceho vzdelávanie v jednej vednej disciplíne vyúsťuje do formovania niekoľko špičkových odborníkov, veľkej skupiny priemerných odborníkov a selekcii tých, ktorí nezvládli naplniť profil absolventa študovaného vedného odboru. Úspešná výchova a vzdelávanie špičkových odborníkov v danej vedenej disciplíne sa dosahuje individuálnou interakciou vysokej odbornej úrovne pedagogicko-vedeckých pracovníkov a vybraných nadaných a usilovných študentov pre danú vednú oblasť, keď teoretické vzdelávanie je spojené s praktickým riešením problémov. Takýto vzťah sa buduje najmä pri riešení bakalárskych, magisterských a doktorandských prác, teda tam, kde prevláda individuálne spolupôsobenie učiteľa a študenta v laboratóriách vysokej školy a výrobných procesoch spoločenskej praxe. Pri takomto individuálnom spolupôsobení sa dosahujú najlepšie výsledky, ktoré oceňuje aj spoločenská prax, najmä záujmom o takýchto absolventov. Úspešnosť získania tvorivých vedomostí a následne uplatnenie absolventa vysokej školy, je založená na základnej premise, že študent si zapamätá asi 10 % toho, čo prečíta, 20 % čo počuje, 30 % čo vidí, 50 % čo vidí a zároveň počuje, 70 % čo súčasne vidí, počuje a aktívne vykonáva, 90 % toho, k čomu dospel sám pri riešení praktickej úlohy. Takéto široké zapojenie zmyslov študenta sa najlepšie realizuje pri individuálnom spolupôsobení učiteľa a študenta v dobre vybavených laboratóriách.
Čo rozhoduje o kvalite vzťahu učiteľ - absolvent?
Súčasný nepomer študentov na jedného vysokoškolského učiteľa spôsobuje to, že učiteľ nemá čas a priestor na individuálne spolupôsobenie a tak sa kvalita absolventov znižuje. O kvalite vzťahu vysokoškolského učiteľa a študenta rozhodujú aj ďalšie faktory, ako je osobnostná charakteristika učiteľa, jeho vedecká a pedagogická úroveň, morálna bezúhonnosť, schopnosť racionálnej komunikácie, odolnosť voči stresu, emocionálna inteligencia a schopnosť sebapoznania – sebareflexie, ktorá zvyšuje sociálnu komunikatívnosť, citlivosť a citovú stabilitu. Študenti nemajú radi, keď sa k nim učiteľ správa nadradene, je náladový, hodnotí podľa prvého dojmu, keď má svojich vyvolených, zdôrazňuje len slabé stránky študenta a nehodnotí ho komplexne a objektívne. Naopak oceňujú, keď je významným odborníkom vo svojom odbore, keď dáva študentom možnosť klásť otázky, vyžaduje pochopenie učiva, uvádza príkladyzo spoločenskej praxe, pri hodnotení je objektívny a vie si priznať aj chybu.
Dobrý učiteľ má povzbudiť
Ako príklad dobrého vzťahu učiteľa a študenta môžem uviesť môjho profesora, ktorého si vysoko vážim a ktorý je uznávaným odborníkom nielen doma, ale aj v zahraničí. Na svojich prednáškach a praktických cvičeniach ma zaujal vysokou úrovňou vedomostí a didaktickým prístupom. Preto som prejavil záujem, aby bol vedúcim mojej diplomovej a doktorandskej práce, usmernil ma pri habilitačnej práci, doktorskej dizertácii a pri profesorskej inaugurácii. Keď som na zasadnutí katedry predstavil prvé výsledky svojej diplomovej práce, vzniesla sa vlna kritiky, najmä zo strany doktorandov. Vtedy môj profesor prišiel za mnou a vysvetlil mi, že vedecký život pre dosiahnutie objektívnejšej pravdy je konfrontačný, a tak to musí byť pre zabezpečenie ďalšieho progresu vo vede. Povzbudil ma do ďalšej práce a na najbližšej študentskej vedeckej konferencii som získal najvyššie ocenenie. Tak to bolo aj v ďalšom mojom odbornom živote. Pochopil som, že jeho správanie je objektívne, že má snahu pomôcť a prispieť k lepším výsledkom. Takto sa správal nielen ku mne, ale aj k celej vedeckej komunite. Pri poslednom stretnutí s ním odznelo ocenenie, že ma vníma ako svojho druhého syna.
Dr.h.c. prof. Ing. Štefan Hraška, DrSc., pôsobil na VŠP v r. 1959 - 1985, bol 13 rokov prorektorom a vedúcim Katedry šľachtenia a ochrany rastlín, napísal 240 vedeckých prác, 14 monografií, vychoval 20 doktorandov.
