e-poľnohospodár

V máji minulého roka som sa zúčastnil na prednáške profesora PETRA ŠÚTOVSKÉHO, ktorý štúdium na Agronomickej fakulte našej univerzity ukončil v roku 1989 a dnes je špičkovým americkým vedcom v oblasti vývojovej a reprodukčnej biológie, so špecializáciou na mechanizmus oplodnenia a zrenia pohlavných buniek ľudí a cicavcov.

Po prednáške som mal možnosť porozprávať sa s Petrom aj osobne. Zaujal ma i ako človek, najmä svojou bezprostrednosťou a skromnosťou. Ochotne mi odpovedal na otázky týkajúce sa výskumu. Neskôr sme komunikovali prostredníctvom elektronickej pošty. Tu vznikla myšlienka, predstaviť ho aj ostatným zamestnancom a študentom našej univerzity.

Peter, povedz pár slov o sebe, o tvojom živote...
- Narodil som sa v Trenčíne a vyrastal v neďalekom Beckove pri Novom Meste nad Váhom. Inovecké pohorie, údolie Váhu a hradné bralo boli oddávna inšpiráciou pre rodákov z tejto obce, ktorá dala Slovensku takých synov, ako bol geológ Dionýz Štúr, maliar Ladislav Medňanský a lekár/pôrodník Ján Ambro. Pod vplyvom prostredia, nevšednej prírodnej krásy a svojich rodičov, Anny a Jána, som od malička chcel byť prírodovedcom, entomológom. Od ôsmich rokov som zbieral chrobáky a motýle. Vyhral som viaceré biologické olympiády vrátane krajských a národných kôl. Už ako malý chlapec som vlastne spisoval "dizertačky", klepané na stroji a viazané v koži. Po maturite na gymnáziu v Novom Meste nad Váhom som sa rozhodol pre zootechnický smer na vtedajšej VŠP, pretože ponúkala kombináciu vedy a poľnohospodárskej praxe, čo bolo praktické v prípade, že by to s tou vedeckou dráhou nevyšlo. Promoval som v roku 1989 a o pár mesiacov na to, keď som rukoval na vojnu, prišla revolúcia, ktorá nám dala krídla a otvorila hranice na západ. Po vojenčine, v jeseni 1990, som nastúpil ako ašpirant do Ústavu fyziológie a genetiky Československej akadémie vied v Liběchove pri Prahe, kam som sa kvalifikoval cez konkurz ešte počas štúdií na VŠP. Zakrátko sme sa s Miriam, mojou bývalou spolužiačkou z vysokej školy, vzali a o rok sa nám narodil syn Martin, naše jediné dieťa. Bol som jedným z prvých doktorandov, ktorým sa podarilo študovať v zahraničí, v roku 1992 som strávil šesť mesiacov v INRA, Jouy-en-Josa, na predmestí Paríža. Doktorandskú prácu som obhájil v decembri 1993 a v marci 1994, ešte pred promóciami, som s rodinou letel do USA, na môj prvý postdoktorandský pobyt na Wisconsinskej univerzite (University of Wisconsin, Madison). Pôvodne sme plánovali zostať len dva roky, ale krátko po príchode som získal prestížne štipendium od amerického Ústavu národného zdravia (NIH), takže z dvoch rokov boli tri a po troch rokoch a hŕstke publikácií sme si natoľko zvykli, že sme sa rozhodli zostať dlhšie. V 1997 sa celá skupina môjho amerického mentora presťahovala na OHSU do Portlandu, Oregon, kde som získal miesto samostatného vedeckého pracovníka. Tam som rozvinul svoj vlastný výskum, dostal nezávislé granty a v roku 2001 prvé ponuky na pozíciu odborného asistenta (Assistant Professor). Po neľahkom rozhodovaní som si vybral Univerzitu v Missouri (University of Missouri), kde sme sa presťahovali v roku 2001. Tu som vybudoval svoje vlastné laboratórium a vychoval viacerých študentov. Vlani som bol povýšený na docenta (Associate Professor) s permanentnou doživotnou pozíciou ("tenure"), pokiaľ sa sám nerozhodnem zmeniť pôsobisko. Takže teraz žijeme šťastne a spokojne v Columbii, peknom meste plnom študentov.

Čo bolo pre teba najťažšie na začiatku pobytu v USA, s akými problémami si sa stretával? V čom vidíš hlavné rozdiely medzi vedou v USA a na Slovensku, resp. aké sú rozdiely v štúdiu?
- Slovensko bolo v dobe, keď som odchádzal, z hľadiska vedy "pomalou vodou". V USA sa kladie oveľa väčší dôraz na tvorivosť a vedeckú produktivitu, čo mi vždy vyhovovalo. Súťaživosti som sa nikdy nebál. Nemôžem povedať, že by som mal nejaké zvláštne problémy, ale neistota ohľadom budúcnosti trvala až do doby, kým sa mi podarilo získať nezávislú pozíciu a vybudovať vlastné laboratórium. Prelomový bol pre mňa rok 2001. Pokiaľ som dobre informovaný, Slovensko urobilo v poslednom čase veľký pokrok, je však potrebné, aby sme sa vedeli lepšie predať v zahraničí a boli aktívnejší pri vyhľadávaní kontaktov, organizovaní konferencií a pri pozývaní špičkových ľudí na prednášky. Dôležité je nestrpieť lenivosť a protekcionizmus.

Čo je to najvýznamnejšie, čo si vo vede dosiahol?
- Myslím, že dôležité sú moje objavy týkajúce sa mechanizmov detekcie a degradácie paternálnych, otcovských mitochondrií v embryu. Táto práca po prvý raz objasnila, prečo ľudia a cicavce vôbec dedia mitochondriálne gény len po matke (otcovské mitochondrie a otcovská mtDNA sú eliminované po oplodnení proteolytickým mechanizmom vo vnútri vajíčka). V poslednej dobe sa sústreďujem na mechanizmus, pomocou ktorého oplodňujúca spermia "naleptá" obaly vajíčka počas oplodnenia (práca na proteasome v akrozomálnej čiapočke spermií). Toto by mohlo viesť k novým druhom nehormonálnej antikoncepcie. Tiež sme nedávno dokázali, že mužské telo (prísemenník) má schopnosť rozoznať a zrecyklovať nezrelé alebo poškodené spermie skôr, ako môžu mať negatívny účinok na tie ostatné, "plodné" spermie. Je to akási výstupná kontrola kvality pri tvorbe spermií.

Ako si spomínaš na svoju alma mater, čo ti dalo štúdium na nej?
- Vzdelanie, krásne spomienky, manželku a vedomie, že škola ti múdrosť do hlavy nenaleje, záleží od teba, koľko si zoberieš (ako to staré príslovie o koňovi a prameni). Tých spomienok je príliš mnoho na to, aby sa zmestili do jedného odseku, ale lyžiarske zájazdy, letná aktivita v Bulharsku a hlavne naše hudobné úlety s kapelou Hypotalamus (kedysi dávno, v 80-tych rokoch, sme mali profil a fotku aj v Poľnohospodári) patria medzi tie najpamätnejšie.

Čo odporúčaš našim študentom, ktorí sa chcú stať výbornými vedcami a prípadne preraziť v USA či inde vo svete?
- Optimizmus, veľa času v laboratóriu, čítanie, veľkorysosť, nedať sa odradiť neúspechmi, pochybovačmi a závistlivcami. Ver svojim inštinktom, ale vždy si pýtaj aj dobrú radu od ľudí, ktorí v živote (a nielen vo vede) niečo dosiahli. Nauč sa zariadiť si život tak, aby sa práca a súkromie dopĺňali, nie eliminovali.

S Petrom Šútovským sa zhováral

Ing. SLAVOMÍR MINDEK, PhD.,
Katedra veterinárskych disciplín FAPZ

Profesor Peter Šútovský patrí k špičkovým vedcom v oblasti vývojovej a reprodukčnej biológie. Foto: archív

NAŠLI SME V ARCHÍVE

Debutujúca skupina HYPOTALAMUS zaujala nielen textovou stránkou, ale hlavne svojím hudobným prejavom. Tento reprezentant "dlažbového folku" vstúpil do povedomia študentov i poroty tzv. metódou šoku. Bujarý akordeón (mimo okruhu vplyvu ľudovej školy umenia), odpočutý skôr z ľudovej školy neorganizovaných svadieb a veselíc, vhodne dopĺňa napr. obyčajný budík, rôzne neprofesionálne nástroje s neodmysliteľnou úsmevnou zvukovou a rytmickou sugestívnosťou.

(Poľnohospodár 17. 3. 1988)

Peter Šútovský (III. zoo): "Na strednej škole som dostal do dŕžavy gitaru šesťstrunovú a niekoľko trsátok súborného označenia Jolana. Hrať som začal na strednej škole, do otvorenej hudobnej sekrécie som dospel na našej stužkovej..."
"Text robíme spolu s Jožom, najčastejšie medzi žiadnou a prvou hodinou nočnou. Je to taká básnická doplňovačka - buď trvá úspešných desať minút, alebo nenapíšeme nič..."

(Poľnohospodár 15. 4. 1988)