Jedným zo študentov ocenených rektorom SPU pri príležitosti Medzinárodného dňa študentstva bol aj Marek Polák, študent 1. ročníka inžinierskeho štúdia regionálneho rozvoja a politiky EÚ na Fakulte európskych štúdií a regionálneho rozvoja SPU, člen Akademického senátu SPU. Minulý rok získal ocenenie Mladé srdce za výnimočnú a prospešnú činnosť v Žilinskom kraji. Organizoval medzinárodné stretnutia mladých ľudí venujúcich sa charite a pomoci chudobným v Španielsku, Taliansku a na Slovensku.
Angažuje sa v rozvoji rodnej dedinky Drahošanky na Kysuciach, pracuje s deťmi a mládežou z rómskeho prostredia nielen doma, ale i v zahraničí. Uplynulé leto sa venoval misijnej práci v slumoch a kmeňových spoločenstvách africkej Kene. Aj nedávno sa vrátil z Nairobi, kde pomáhal chudobným.Marek Polák je aj koordinátorom a členom Hnutia Žíznim pre strednú Európu, ktoré je spoločenstvom veriacich kresťanov s centrom v Ríme. Prostredníctvom hnutia absolvoval množstvo ciest, ktorých cieľom bola misijná práca. „Zmyslom môjho života je naplno zužitkovať čas a pomáhať druhým,“ hovorí.
Z misie v Keni
Svojím najväčším misionárskym zážitkom Marek Polák jednoznačne nazýva skúsenosť z Kene. „Misia katolíkov je v tejto krajine veľmi ťažká. V rámci svojej pôsobnosti navštevujú rôzne odľahlé časti v púšti, kde sa nachádza len niekoľko domov nazývaných manatas. Chýba tu základná zdravotná starostlivosť, hygienické návyky, pre život potrebná voda, základné potraviny ako chlieb a i. Miestne obyvateľstvo trpí rôznymi chorobami, aj ťažkými ako je AIDS a i. Nikdy nezabudnem, ako sme s poľským misionárom boli povolaní k chlapcovi chorému na cukrovku, ktorý niekoľko dní nedostal potrebné lieky. Viezli sme ho autom cez slnkom rozpálenú púšť do najbližšej nemocnice vzdialenej dve a pol hodiny. V jednom okamihu sme si mysleli, že nastali posledné minúty jeho života. Vtedy poľský misionár neváhal a chlapca pokrstil. Našťastie, po príchode do nemocnice chorý, obrazne povedané, ušiel hrobárovi z lopaty. Ale slová, ktoré mi raz povedal misionár Peter Kučák – mimochodom, po jeho návrate z misií z južnej Ameriky vzniklo v roku 2006 v Čadci Hnutie Žíznim - mi často znejú v ušiach a ich význam a hĺbka sa potvrdzuje takmer denne: Keď precestuješ celý svet kvôli jednému človeku, ktorému pomôžeš duchovne alebo telesne, malo to význam. Nestratil si čas ani peniaze, ktoré si investoval, pretože si zachránil ľudskú hodnotu, ktorej suma je nevyčísliteľná.“
O poznaní a snoch
Okrem zahraničných misií sa Marek venuje rómskej komunite v Čadci. „V Afrike môžeme hovoriť o materiálnej a duchovnej chudobe, zatiaľ čo v Európe skôr o duchovnej,“ hovorí s presvedčením. Tiež konštatuje, že miesta, kde pôsobia misionári sú často nebezpečné. Vyčíňajú tam drogy, násilie, kriminalita. Ale odpoveď na otázku, či sú jeho cesty bezpečné, má už dávno vyjasnenú. „Je dnes vôbec niečo bezpečné? Keby som sa touto otázkou zaoberal príliš často, bránila by mi pohnúť sa z domu do školy, obchodu, na návštevu. Nič v živote nie je úplne bezpečné. Oveľa dôležitejšie je pre mňa poznanie. Napríklad to, že chudobní ľudia v Afrike sú často šťastnejší ako niektorí v Európe. Lebo najväčšiu radosť majú z obyčajných vecí - už len z toho, že ráno vyjde slnko, že majú jeden druhého, že majú dať čo do úst a čoho sa napiť. Radujú sa z toho, že ich ovce cez noc neroztrhala hyena, lebo postavili kvalitnú ohradu z tŕnia. Radujú sa z malých vecí, zo situácií, o ktoré my často ani nezakopneme, lebo sú pre nás nepodstatné...“ A ako vidí Marek svoju budúcnosť? „To by som aj ja rád vedel,“ hovorí s úsmevom. „Určite však chcem doštudovať a prispieť k zveľadeniu našej dedinky, kam sa vždy rád z ciest vraciam.“ Pokiaľ ide o sny, tých má veľa. Nielen cestovateľských, ale aj osobných. Tým najväčším, je byť dobrým človekom, ktorý vie napriek všetkému pomôcť ľuďom navôkol. „A aby ma svetské veci nesťahovali k prílišnému egoizmu a sebectvu, aby som nezabudol na to, že kto svoj život dáva, nájde ho, kto svoj život iba chráni - stratil ho...“
Renáta Chosraviová
Marek Polák s miestnymi deťmi v Nairobi
