Už málokto z univerzity si pamätá na Dr. Zdenku Svobodovú z Katedry botaniky, významnú a erudovanú botaničku, ktorá celý život pôsobila v našej inštitúcii.
V období, keď odchádzala do dôchodku, nepamätám si už na čí podnet alebo reakciu na nejakú udalosť som do Poľnohospodára napísala o ľuďoch, ktorí prirodzene odchádzajú do dôchodku a ktorí majú problém vyrovnať sa so stavom „už tam nepatrím". Čakala ma pred aulou a ďakovala mi. Dojalo ma to. Teraz, keď sa aj ja pasujem s oným „už tam nepatrím", ožíva a rezonuje vo mne snaha niečo s tým urobiť. Nie pre seba a mojich súčasných súputníkov, ale aj pre tých, ktorí tam onedlho budú. Je fakt, že základné pracoviská, ako aj odbory, pozývajú bývalých pracovníkov na stretnutia, ktoré sa tešia veľkej obľube. Je pravda, že ja osobne nemám problém zájsť na svoje bývalé pracovisko, ale nie je to ono. Každý má svoju prácu, povinnosti a je vylúčené, aby ste tento stav narúšali. Riešením je podľa mňa a mnohých zriadiť „Senior klub", miestnosť, kde sa bez zábran a psychických blokov možno stretnúť s bývalými kolegami, miesto, kde každý bude mať pocit „ja sem stále patrím" a nikomu nezavadziam. Stačí málo - jedna menej využitá zasadačka, pár stolov a vyradených fotelov, domáci telefón (pre prípad, že chce s vami niekto z bývalých kolegov hovoriť), možno aj nejaký počítač, noviny a kávomat. A na záver. Každá poriadna univerzita taký „Senior klub“ má. A naša univerzita je predsa poriadna.
