Jeden z projektantov a vizionárov moderného slovenského poľnohospodárstva, zakladateľ predmetu agroturistika na SPU v Nitre, doc. Ing. Jozef Húska, PhD., 9. januára oslávil vzácne životné jubileum – 80 rokov.
Pán docent, odkiaľ pochádzate a ako ste sa dostali k štúdiu poľnohospodárstva?
Vyrastal som s troma sestrami v Uhliskách, na úpätí Štiavnických vrchov v rodine tesára. Otec ma chcel vidieť ako svojho „parťáka“ v práci, mama ako kňaza. Ja som chcel byť horárom. Triedna pani učiteľka na meštianke ma usmernila na poľnohospodársku školu do Levíc. Na prijímacie pohovory na VŠP som zaspal a pricestoval so štvorhodinovým meškaním. Komisia sa už rozišla, ale vtedajšia študijná referentka na D – AF pani Vnuková bola ochotná všetkým členom komisie zatelefonovať, aby sa vrátili a vyskúšali ma. A tak som sa stal hrdým vysokoškolákom.
Ste spoluautorom základov biologizácie rastlinnej výroby na Slovensku, pracovali ste v kolektíve s akademikom Emilom Špaldonom. Ako si spomínate na tieto roky?
Meno Špaldon vyvolávalo u každého študenta a zamestnanca školy úctu. Bol múdry, vedel predvídať, organizovať a mobilizovať ľudí okolo seba. Naše vzájomné „oťukávanie“ začalo v rámci vzťahu študent - profesor, pokračovalo keď pôsobil ako dekan, rektor a ja ako funkcionár mládežníckej organizácie. Naša spolupráca vyústila do jeho ponuky, aby som po skončení štúdia nastúpil na Katedru rastlinnej výroby ako jeho asistent. Bola to pre mňa veľká pocta. V súčasnosti sa stále aj po troch mesiacoch od jeho odchodu vraciam k vtedajším zážitkom. Prehŕňam sa v poznámkach a najmä v listoch, ktoré mi posielal zo stáže v USA. V našom kolektíve pracoval aj prof. Michal Andraščík, tiež osobnosť s cennými ľudskými a pedagogickými vlastnosťami. Takže mal som dva vzory. Rád si na oboch spomínam najmä v súvislosti s hnutím, keď sme sa na Slovensku usilovali o zvýšenie sebestačnosti v obilninách. Podarilo sa poskočiť z priemernej úrovne dvoch ton z hektára na šesť ton. Mali sme vysokú úroveň prepojenia teórie s praxou. V roku 1973 sme za príkladnú aplikáciu vedeckých poznatkov do praxe v pestovaní pšenice dostali najvyššie štátne vyznamenanie Rad práce. Mal som 37 rokov. Z prezidentskej kancelárie mi gratulovali s tým, že som najmladší nositeľ tohto ocenenia v ČSFR. Neskôr som však zistil, že Ondrej Nepela získal toto ocenenie za zlatú olympijskú medailu ako 29-ročný.
Pôsobili ste aj ako riaditeľ Výskumného ústavu kukurice v Trnave. S akými predsavzatiami ste zasadli do kresla?
Do Trnavy, kde som pôsobil v rokoch 1981 – 1990, som išiel plný predsavzatí a túžby, aby kukurica bodovala tak, ako pšenica. Sústredili sme sa na tvorbu hybridov, na semenárstvo kukurice a na technologické systémy pestovania pre rôzne smery využitia. Spracovali sme Kukuričný program pre ČSFR s cieľom vyrobiť ročne milión ton zrna. K tomu smerovali i témy výskumných úloh. Z prostriedkov výskumných úloh (50 %) a prostriedkov vybraných partnerských podnikov (50 %) sme budovali moderné semenárske závody na osivo kukurice na Slovensku i v Čechách. Okrem výskumu sme mali aj rastlinnú a živočíšnu výrobu (700 ha pôdy). Každoročne sme dosahovali zisk, čo bola výnimka v ČSFR medzi výskumnými ústavmi. Spolupracovali sme takmer so všetkými významnými vedeckými inštitúciami, zaoberajúcimi sa touto plodinou v zahraničí, nevynímajúc našu univerzitu.
Vrátili ste sa však na Katedru rastlinnej výroby FAPZ, kde ste zaviedli do „života" medzi študentmi dodnes obľúbený predmet agroturistika. Prečo?
V roku 1991 vyzvalo vedenie fakulty všetkých pedagógov, aby podali návrhy na zavedenie nových predmetov do vyučovacieho procesu, najmä z pohľadu meniacich sa podmienok v spoločnosti. Aj ja som navrhol asi päť nových predmetov. Jedným z nich bola agroturistika. Schválili ju prednostne, ale s tým, že nie sú peniaze na nového pedagóga a keď som tento predmet navrhol, musím ho aj učiť. Nerátal som s tým. Výzvu som však prijal a začal som sa „rekvalifikovať“. V AR 1992/93 sa prihlásilo prvých 15 študentov, prevažne dievčat a každý semester počet záujemcov vzrastal.
Boli ste aj priekopníkom v pestovaní obnoviteľných zdrojov energie na ornej pôde. Aký je váš pohľad na využitie obnoviteľných zdrojov energie v súčasnosti?
Môj pohľad na túto problematiku sa nemení, ale s pribúdajúcimi informáciami sa vyvíja. Bol som pri zakladaní SK – BIOM, neskôr jej funkcionárom. Žijem v presvedčení, že spotreba energie rastie a klasické zdroje (ropa, uhlie a plyn) sú neobnoviteľné. Preto sa pozornosť sústreďuje na Slnko a obnoviteľné zdroje (vodu, vietor, dendromasu, fytomasu). A už teraz sa hľadajú možné alternatívy. Keby sme sa o to nestarali, budúce generácie by nás odsudzovali. Preto oceňujem tých, ktorí hľadajú a navrhujú východiská. Moja činnosť spočívala v organizovaní informačných pokusov v rámci diplomových prác so študentmi. Neskôr som inicioval návrhy výskumných úloh. Založili sme prvú plantáž s vŕbou košikárskou na Malante a najmä s láskavcom (Amaranthus L.). Táto plodina bola po pšenici a kukurici mojou treťou „láskou“.
Vašou srdcovku je však aj projekt Magna Via, ste zakladateľom občianskeho združenia s rovnomenným názvom. Na čo sa zameriava?
Projekt Magna Via je zameraný na cestovný ruch, občianske združenie Magna Via sme založili 13. septembra 1999. Východiskom sa stala historická poštová cesta Via Magna, ktorá bola budovaná od 16. storočia (1526). V súčasnosti, po 16 rokoch existencie združenia, máme vyše sto partnerov. Polovicu tvoria mestá a obce nachádzajúce sa v koridoroch tejto cesty, ďalej podniky, ktoré na tejto ceste poskytujú služby pre turistov. Označované sú žulovými dlaždicami, resp. tabuľkami s logom Magna Via. Naším partnerom je aj SPU, Agroinštitút a reštaurácia OKO. Prirodzene i mesto Nitra, ktoré ako prvé na Slovensku osadilo našu dlaždicu s logom na pešej zóne pred NISYS-om. Chceme, aby táto cesta, ktorá sa vinie cez päť štátov a v rámci nich sa vetví takmer do každého kraja, regiónu a okresu, bola považovaná za najväčšiu učebňu na čerpanie poznatkov o prírodnom, historickom a kultúrnom dedičstve. Riadime sa dvoma sloganmi: „Na kráľovskej ceste - kráľovské služby“ a „Čo hranice rozdeľujú, to Magna Via spája.“ Pripravili sme pre turistov Turistické knižky Magna Via, do ktorých si formou pečiatky môžu v mestách a obciach vyžiadať potvrdenie o svojej návšteve.
Boli ste obľúbeným vysokoškolským učiteľom. Ako si spomínate na svojich študentov?
Každý študent bol pre mňa osobnosťou, spomínam si na nich často a veľmi rád sa s nimi stretávam. Už ako dieťa som na otázku, čím chcem byť, keď budem veľký, odpovedal: „pani učiteľ“. Vtedy som ešte nepoznal gramatiku slovenského jazyka. Táto predstava sa mi splnila. Osobitné spomienky ma viažu k študentom TIVŠ- u (trojročné internátne vysokoškolské štúdium), UTV v Nitre, Žiline, Prievidzi a v Nových Zámkoch, kde mala naša univerzita strediská a kde som zabezpečoval výučbu z agroturistiky.
Mnohí si vás spájajú aj s fenoménom prútikárstvo, ktoré sa „nenosilo“ na žiadnej škole…
Na našej až vtedy, keď sme začali učiť agroturistiku. Pozýval som na vyučovanie odborníkov na psychotroniku zo Slovenskej psychotronickej spoločnosti (SPS) a VÚŽV, kde mali na to vybudované pracovisko v Senci. Cieľom bolo aplikovať niektoré prvky z psychotroniky počas agroturistických pobytov turistov na vidieku. Osvedčilo sa to. Počas testovania na prútikársku reakciu pri hľadaní vody, alebo pri vyhľadávaní narušeného prostredia (geopatogénnych zón) sa všetci študenti otestovali. Aj ja som v sebe objavil rezervy a mal som nad čím rozmýšľať. Na posledných kongresoch SPS v Nitre som svoje skúsenosti z tejto oblasti aj zverejnil.
Ako vnímate budúcnosť poľnohospodárskeho vysokého školstva na Slovensku?
Školstvo je zrkadlom spoločnosti. Svet sa stále vyvíja a posudzujeme ho podľa množstva a kvality informácií, s ktorými disponujeme. Aj SPU je pod silným vplyvom vývoja. Vybavenosť technikou a softvérom je zjavná, univerzita v tejto oblasti nič nezmeškala. Iste ju tento trend neobíde ani v budúcnosti. Rezervy však vidím v prepojení teórie s praxou.
Akým aktivitám sa venujete v súčasnosti?
Aj ako dôchodca chodím rád na našu univerzitu, a to ma „resetuje“ a povzbudzuje v aktivitách s katedrami. Venujem sa práci v dvoch občianskych združeniach - Magna Via a Nitrianska kráľovská vínna cesta a ako chalupár sa veľa zdržiavam na vidieku.
Ktoré vlastnosti si na ľuďoch najviac vážite a čo by ste popriali našim čitateľom?
Z jedného prieskumu o poradí najdôležitejších ľudských vlastností vyplynulo, že na prvom mieste je zdravie, na druhom schopnosť rúk (nebyť lenivým), na treťom veselá myseľ (vždy s úsmevom), na štvrtom znalosť cudzích jazykov. Odbornosť (byť inžinierom, lekárom, učiteľom…) bola až na siedmom mieste. To dosiahne každý priemerný človek, keď sa o to vytrvalo usiluje. Teraz, keď sme vstúpili do nového roka 2016, želám všetkým, ktorí čítajú tieto riadky, aby sa im darilo tieto vlastnosti udržiavať a rozvíjať.
Renáta Chosraviová
Doc. J. Húska so študentmi pri vyhľadávaní geopatogénnych zón
Foto: archív MH
Doc. Jozef Húska je autorom 282 vedeckých štúdií a početných odborných publikácií. Počas pedagogickej praxe realizoval množstvo odborných prednášok pre širokú poľnohospodársku verejnosť, prednášal aj v zahraničí, vychoval 10 doktorandov a 150 diplomantov. Získal 56 školských, podnikových, okresných, krajských, rezortných a iných vyznamenaní. V roku 2000 bol ocenený Medailou J. Fándlyho. Okrem pedagogickej praxe sa aktívne zapája do spoločenského života. Bol spoluzakladateľom Európskej asociácie pre Amaranth a v rokoch 1997-1999 jej prezidentom. Bol tiež zakladajúcim členom Pobočky Slovenskej spoločnosti pre poľnohospodárske, lesnícke, potravinárske a veterinárske vedy pri SAV v Nitre a v rokoch 1975 -1982 jej predsedom. Od založenia OZ Magna Via (1999) je jeho predsedom. Bol zakladateľom a v súčasnosti viceprezidentom aj OZ pre ekologický cestovný ruch - Nitrianskej kráľovskej vínnej cesty. Je čestným občanom obce Pukanec.
Foto: za
