V redakcii Poľnohospodár SPU majú svoje čestné miesto aj autorské umelecké dielka našich bývalých absolventov. V uplynulých dňoch k zbierke pribudli dve zaujímavé publikácie z dielne Ing. Michala Lejka, CSc., absolventa našej alma mater v rokoch 1974 – 79, odbor fytotechnický, v roku 1983 aj úspešného absolventa doktorandského štúdia.
Prostredníctvom knižiek sme sa dozvedeli veľa zaujímavého o autorovi, folkloristovi, ľudovom rozprávačovi, ale, samozrejme, vždy niečo zostáva „za oponou“, a tak sa zrodil tento rozhovor.
Pán Lejko, tak ako vo svojej knihe My a ja – pokiaľ nás smrť nerozdelí, píšete, každý človek na svete má svojich rodičov. Začnime teda poporiadku – odkiaľ pochádzate?
Narodil som sa v krásnej obci Nižný Žipov v Trebišovskom okrese v rodine roľníka. Teda som východniar ako repa. Moji rodičia boli jednoduchí ľudia so základným vzdelaním, no s toľkou vierou, životnou múdrosťou a entuziazmom, že ja, so svojím vzdelaním a životnými skúsenosťami, stále nachádzam v ich živote príklady hodné nasledovania. Povedané dnešnou terminológiou, otec s mamou vychovali sedem poctivých platiteľov daní. Mama stála v úzadí, vždy pripravená pomáhať bez najmenšieho nároku na oslavu. Vďakabohu, žila medzi nami takmer 94 rokov. Môžem iba dodať, že sa snažím žiť tak, aby som bol hodný otcovho mena.
Definujete sa ako stará klasika. Čo všetko možno zahrnúť pod tento pojem vo vašom prípade?
Zrejme narážate na moje vyjadrenie v menovanej knihe, že som bol vyrobený klasickým spôsobom – nuž, nie som dieťa zo skúmavky J. No pokiaľ by som sa mal vyjadriť k starej klasike v dnešnej dobe, tak pod týmto pojmom myslím najmä zachovávanie toho, čo som zdedil v génoch a k čomu ma tvrdším i láskavejším spôsobom viedli moji rodičia. Veľmi stručne by sa to dalo povedať aj tak, že keď nevieš pomôcť, nikdy neublíž...
Zaujali ma vaše slová - mám rád ľudí. Vyjadrím sa tiež vašimi slovami - ,,človekovia“ sú rôzni. Čo pre vás znamenajú ľudia, dobro a zlo?
Nech je ako chce, môžem jednoznačne povedať, že ľudí mám rád. Verím v dobro človeka. Ale nakoniec, keby sme všetci boli iba dobrí, nebola by na Zemi trochu nuda?
Vo svojej knižke citujete známe slová, že každý je strojcom svojho šťastia. Za akých okolností a podmienok sa realizovalo a realizuje to vaše?
Moje životné šťastie? Myslím, že ho mám predovšetkým v práci, lebo sa v nej realizujem a väčšinou ma baví. Zdá sa mi, že všetky moje negatívne pocity zo žitia sú spôsobené trochu prehnanými obavami z budúcnosti – či sa dokážem postarať o svoju päťdetnú rodinu...
Čomu sa v súčasnosti profesionálne venujete?
Mám firmu, ktorá sa zaoberá výskumom, vývojom, výrobou a predajom doma aj v zahraničí originálnych listových hnojív typu UniverzaL.
„Neodsudzujem, neposudzujem, neplačem ani sa nechválim.“ Možno tieto vaše slová vnímať ako životnú filozofiu?
Nie je to celá moja životná filozofia. V každom prípade, keď niečo odsudzujem, tak nikdy to nie je človek, ale jeho zlé skutky. Keď niečo posudzujem, tak aj preto, aby som sa poučil na cudzích chybách, lebo je to múdrejšie ako na vlastných. Keď niekoho chválim, tak s radosťou mu vzdávam česť za jeho dobré skutky a zároveň mám úmysel chváliť aj zdroj toho dobra.
V mladosti ste sa pohrávali s myšlienkou stať sa kňazom. Ste však naším absolventom – prečo?
Hmm, zaujímavá otázka, ale neodpovedá sa mi na ňu ťažšie, ako na tie predchádzajúce. Keď premýšľam nad odpoveďou, ani v tom nevidím podstatný rozdiel. Človek sa v princípe skladá z tela a duše (duchovna). Aby z neho raz v živote čosi vyrástlo, treba sa oňho starať po každej stránke... S rastlinou je to podobne. Kto tomu neverí, nech sa skúsi nepostarať o narodené dieťa či vzídenú rastlinu. Vieme, ako to v oboch prípadoch skončí. Odpoviem však aj v chronologickom poriadku – moji rodičia boli už v pokročilom veku, keď som si vyberal strednú školu. Učil som sa dobre a učitelia mi radili gymnázium. Bol som už doma z chlapcov sám, a tak som sa už v tom veku ,,pasoval“ za budúceho živiteľa rodiny. Vcelku sme žili chudobne. Rozhodol som sa teda pre strednú priemyselnú školu poľnohospodársku – pestovateľ-chovateľ. A urobil som dobre. Po ukončení s vyznamenaním som mal chlieb v ruke. Neuvažoval som o vysokoškolskom štúdiu. Prihlášku na VŠ som si dal iba preto, aby som nemal v budúcnosti výčitky svedomia... A prijali ma.
Zaujímate sa o dianie na svojej alma mater?
Vidíte určité možnosti pre spoluprácu s akademickým prostredím? Samozrejme. O všetkom som veľmi dobre informovaný, aj prostredníctvom spravodaja Poľnohospodár. Bol som jeho dopisovateľom takmer päť rokov počas štúdií, aj ako interný ašpirant. Stále ho odoberám. Svoju školu navštevujem často. Mám tu spolužiakov a bývalých kolegov – pedagógov. Veľmi dobrú spoluprácu mám s Katedrou agrochémie a výživy rastlín FAPZ a vždy navštevujem aj prof. Zdenku Gálovú, s ktorou sme ako interní ašpiranti učili biochémiu a delili sa o spoločnú kanceláriu. V ostatnom čísle Poľnohospodára som si prečítal podrobné informácie z otvorenia Výskumného centra AgroBioTech. Najbližšiu návštevu univerzity určite spojím s návštevou tohto centra s cieľom zistiť možnosti spolupráce.
Onedlho sú Vianoce. Aké zvyky vám navždy utkveli v pamäti?
Je ich viacero, ale ako folkloristovi, napríklad chodenie po kolede. Na našu veľkú ľudskú škodu, mnohé zvyky sa už vytratili, pričom podporovali nielen vzájomnú komunikáciu navonok, ale aj v rodinách. V našej rodine sme mali veľa pekných zvykov. Pred večerou, okolo piatej sme sa pomodlili a otec – gazda vzal špeciálne veľké bobaľki (veľké opekance) a išiel do maštale dať ich statku. Vrátil sa do izby, kde sme už všetci čakali pri stole a predniesol vianočný vinš. Sadol si za stôl, na ktorom boli koláče, tanierik s rozpusteným medom, cesnak a oplátky. Mama prstom namočenom v mede urobila každému krížik na čele. Jedli sme oplátky s cesnakom a medom – na znak zachovania zdravia, potom už spomínané bobaľki a kozari (juška z kapusty so sušenými hríbmi a ryžou, zahustená zápražkou), samozrejme, bez mäsa. Darčeky boli veľmi skromné a netvorili ,,podstatu“ Vianoc ako v súčasnosti.
Renáta Chosraviová
Michal Lejko v roku 2002 z poverenia Združenia rodákov z Nižného Žipova začal národopisný a folkloristický výskum, v rámci ktorého vydal knihu s tematikou svadba z Nižného Žipova v medzivojnovom období a na základe svojho scenára aj rovnomennú CD nahrávku. Druhou knihou bola Tisíc a 2 vtipy. Ďalej nasledoval scenár Živá krížová cesta, podľa ktorého vzniklo DVD v šarišskej obci Ražňany pri Sabinove. Treťou knihou boli čriepky zo života My a ja – pokiaľ nás smrť nerozdelí. Najnovšie ukončil prvý variant divadelnej hry na tému bezdomovcov a prisťahovalcov.
M.Lejko pri zakladaní pokusov s vlastnými listovými hnojivami na farme v Izraeli Foto: archív ML
