Čo sa stane po tom, keď kočiš sediaci na povoze opustí svoje miesto, vypriahne svoje koníky, ruky zloží na hrudi a povie: „Skončil som.“ Skončili sa jeho nekonečné cesty naprieč planétou, pretože rozvážal ten najcennejší tovar - produkty zeme, rastlín a slnka, zmenené statočnou prácou človeka na to, čo najviac potrebuje.
Prečo teda skončil? V zariadení, názov teraz nie je dôležitý (autokláve, bioreaktore alebo jednoducho v hrnci), sa mu podarila syntéza (nie nápoja večnej mladosti, ani kameňa mudrcov) toho, čo najviac potrebuje – a dostal z tohto hrnca kocku cukru, plnohodnotný proteín, tuk… a to ešte z tých najjednoduchších látok, ktoré ho obklopujú. Zdanlivo v tomto okamihu sa skončia spory, vojny, túžba po moci, veľmocenstvo, a s tým spojené spravodlivé rozdelenie žiadaného produktu. Aj keď hranicami rozdelený svet nebude podmieňovať hlad, orientácia nadobudne nový rozmer a život na planéte sa zmení. A tu sa k spomenutej utopickej vidine možno pridruží druhá, s fantáziou spojená, úvaha. Čo ak človek v tomto časovom intervale, od slnka, ktoré má nad hlavou, vymámi odpoveď „čo zatajila história“. Čo ak svetlo odnášajúce našu minulosť, pri odraze od pomyselných zrkadiel vzdialených galaxií (prináša) a prinesie tieto obrazy naspäť na ovládateľnú obrazovku, nám zatiaľ nezrozumiteľným signálom. Myšlienka pri našich súčasných poznatkoch, nie je stotožniteľná s teóriou, aby svetelný lúč v časopriestore, usmernený aj tým najdokonalejším optickým zariadením, bol naším poslušným sluhom. No stratili by sa pochybnosti o udalostiach „staroveku, stredo a novoveku“, neboli by biele miesta v našej minulosti. Boli by zodpovedané otázky, ktoré márne hľadáme aj teraz v najnákladnejšom projekte prederaveného podzemia Európy (CERN), ako aj magickej otázky: „Čo bolo prvé, vajce či sliepka?“ Myšlienky utópie a fantázie by nemali odvrátiť pohľad človeka od reality dneška. Mali by byť motivujúce pri hodnotení prítomnosti videním budúcnosti. V histórii ľudstva je už dosť poučení, ktoré by človek mohol využiť, no myšlienky utópie a fantázie sa nezhmotnia do reality bez skutkov súčasnej populácie. Všeobecný dostatok ani futurologická predstava nezmenia z večera na ráno svet na lepší a spravodlivejší. Globalizácia a nestabilita pri vzrastajúcom napätí lokálneho a kontinentálneho charakteru, si vyžadujú zmeny nástojčivo už teraz, kým nie je neskoro. A tak, v pojmoch utópie, fantázie, reality sprítomňujme dnešok a budúcnosť. Svet sa stane lepším a spravodlivejším, ale len vtedy, keď už teraz zmysluplný, ale nenaplnený obsah prázdnych slov o čestnosti, morálke, žičlivosti, dobroprajnosti, úcte a vzájomnej pomoci nebude len verbálnou ozdobou encyklopédií, ale vstúpi do vzťahov medzi ľudí. A tam je skrytá, možno nie celkom vyčerpávajúca odpoveď na otázku vyslovenú v úvode: „Čo sa stane potom?“…
