o jeho profesionálnej kariére a životných cieľoch
Na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre nepretržite už 43 rokov pôsobí prof. Ing. ONDREJ DEBRECÉNI, CSc., vedúci Katedry špeciálnej zootechniky Fakulty agrobiológie a potravinových zdrojov. Pri príležitosti Dňa učiteľov bol ocenený rektorom SPU za dlhoročnú vedecko-pedagogickú a riadiacu činnosť. Onedlho oslávi svoje životné jubileum – 65 rokov. Aj z tohto dôvodu nás zaujímalo, či sa mu v doterajšom pôsobení splnili životné ciele, ale aj to, prečo jeho rozhodovanie pri výbere vysokoškolského štúdia padlo práve na poľnohospodárstvo. „Moji rodičia síce neboli poľnohospodári, ale starí rodičia, u ktorých som v detstve trávil každé prázdniny, boli pokračovateľmi mnohých generácií typických roľníkov. Od nich som získal vzťah k rastlinnej a živočíšnej výrobe. To som však zistil až po mnohých rokoch na VŠP v Nitre. Pôvodne som chcel študovať biochémiu, a keď sa mi to nepodarilo, prišiel som „dočasne“ na VŠP. Tu som nadobro zakotvil aj vďaka FS Zobor a nikdy som to neoľutoval,“ spomína na svoje začiatky prof. Debrecéni a hovorí, že jeho detským snom bolo robiť výskum, prednášať študentom a vedcom, publikovať, mať dobrú manželku, viacero detí, vlastnú vinicu, ovocný sad a popri tomto všetkom hrať v dobrej kapele. „Všetky tieto moje sny sa naplnili. Som spokojný so sebou a svojím okolím,“ podotýka.
V profesionálnej kariére prof. Debrecéniho sa prepletalo niekoľko období. Zaujímalo nás, aké boli tie roky. „Každá z etáp bola motivovaná určitými cieľmi, pracovnými či životnými príležitosťami a neustále sa prelínali. Do zamestnania na Katedru špeciálnej zootechniky som nastúpil v 4. ročníku, v roku 1973, ako technik pre výskum. Neskôr som sa stal pedagógom a motiváciou pre mňa bola práca so študentmi, ŠVOČ-ky, diplomanti, pokusné práce v teréne aj v laboratóriu, vedecké podujatia a pôsobenie v kapele FS Zobor, ktorá v tom čase patrila k najlepším na Slovensku. V súbore som ako hudobník, vedúci kapely a riaditeľ pracoval takmer 30 rokov,“ hovorí O. Debrecéni. Spomína, že životnou príležitosťou bola pre neho možnosť cestovať v tom období na „západ“, vidieť, aký je ten „druhý svet“, získať množstvo nových priateľov a najmä objektívnejší názor na spoločnosť, jej spoločenský a sociálny vývoj. Jeho veľkým vzorom v oblasti vedeckého myslenia a v úsilí robiť „skutočný výskum“ s medzinárodným prepojením bol vedúci katedry prof. Viktor Sidor. „Dal mi dôležitú životnú príležitosť realizovať sa pri výstavbe etologických laboratórií (1979 – 1982), tvorbe metodík etologických výskumov a prezentácii výsledkov na medzinárodných konferenciách. Desať rokov som pôsobil ako jeho zástupca na zasadnutiach Rady kľúčového smeru Štátneho plánu základného výskumu a v Komisii RVHP pre etológiu hospodárskych zvierat, kde som získal cenné skúseností s riadením a administráciou výskumu a veľmi dôležité vedecké aj osobné kontakty. Dlhodobo som neskôr tieto poznatky využíval pri riadení bilaterálnych výskumných úloh s Univerzitou v Lipsku, 6 projektov VEGA, viacerých rezortných úloh, riadení 6 projektov PSO holandsko-slovenskej spolupráce, ale aj vo funkcii člena a predsedu Komisie č.8 VEGA a člena Komisie pre udeľovanie titulu DrSc., pre zoológiu, etológiu a fyziológiu živočíchov.“
Veľmi dôležitou pracovnou príležitosťou bola pre prof. Debrecéniho ročná výrobná prax - v tom čase pre kandidátov na docentúru povinná, ktorú v roku 1986 strávil na farme dojníc v Oponiciach. „Bola to pre mňa veľká škola praxe, kde som si uvedomil náročnosť aj komplexnosť manažmentu živočíšnej výroby, ako aj to, čo by mal docent vedieť a robiť, aby ho aj výrobná prax uznala za docenta. Dodnes som presvedčený, že docenti (aspoň výrobných študijných programov) by mali absolvovať minimálne rok praxe. Nemožno byť docentom či profesorom len na základe poznatkov zo štúdia literatúry. Po šesťročných skúsenostiach na pozícii prodekana a osemročných vo funkcii predsedu akademického senátu fakulty mám však obavu, že žiadne vedenie fakúlt nenájde guráž vyžadovať u docentov ročnú odbornú prax. A to je škoda nielen pre univerzitu, ale aj pre nových docentov. Zistia to neskôr,“ hovorí prof. Debrecéni. „Poznatky zo spolupráce s praxou som si doplnil trojsemestrálnym štúdiom PHARE programu ekonomiky a poradenstva v poľnohospodárstve v roku 1998 až 1999, stážami v zahraničných poradenských centrách a činnosťou v Riadiacom výbore MP SR pre poradenstvo a viacnásobnými študijnými pobytmi v Centrách praktickej výučby v Holandsku. Na základe toho som v roku 1992 založil Praktickú školu chovateľa s odbornými publikáciami ocenenými Zlatým kosákom a 136 odbornými seminármi pre chovateľov. Svoju vedeckovýskumnú činnosť som prezentoval v takmer 300 publikáciách, v založení tradície Medzinárodnej konferencie Ethology in the Animal Production (EIAP), v založení a riadení Scopusového časopisu JCEA, v činnosti domácich a zahraničných vedeckých rád, ale aj ako predseda inauguračných konaní štyroch profesorov na Slovensku a dvoch v zahraničí a troch docentov, v oponetúre dvoch profesorov doma aj v zahraničí, vo vedení vyše 200 diplomantov a bakalárov a 18 doktorandov,“ hovorí o svojej bohatej vedeckovýskumnej činnosti a prepojení s praxou. Tiež dodáva, že osobne si veľmi cení aj založenie tradície medzinárodných festivalov Akademická Nitra.
A čo patrí k jeho najcennejším životným postom? „Je to 13-ročné vedenie Katedry špeciálnej zootechniky, kde vznikol životaschopný a vo vede aj v praxi uznávaný kolektív pedagógov, prezentovaný v súčasnosti štyrmi profesormi, emeritným profesorom, dvomi docentmi a štyrmi odbornými asistentmi. Katedra zriadila vlastný experimentálny chov, bitúnok, etologické a biochemické laboratóriá a jazdecký areál. Som na nich hrdý.“ Na záver sa prof. Debrecéni ešte podelil s nami o svoje životné krédo. „Napriek súčasnému morálnemu a politickému kvaseniu je to klasické špaldonovské: ΄Per labórem ad honórem΄, ktorého som sa vždy držal, veril mu a dodnes verím.“
Renáta Chosraviová
Jeho detským snom bolo robiť výskum, prednášať študentom a vedcom,
publikovať, mať dobrú manželku, viacero detí, vlastnú vinicu, ovocný sad
a popri tomto všetkom hrať v dobrej kapele. „Všetky tieto moje sny sa naplnili,"
hovorí prof. Ondrej Debrecéni.
