tarabek2 Bývalý absolvent Agronomickej fakulty VŠP Ján Tarábek (1978) je autorom dvoch úspešných kníh o Nitre, spoluautorom fotografií v knihe Trnava – Mestská pamiatková rezervácia (2005, 2012). Vydal viac ako 2-tisíc pohľadníc k historickým a turistickým lokalitám Slovenska a vystavoval na viacerých autorských výstavách fotografií doma i v zahraničí (Poľsko, Belgicko, Kanada).

V roku 2009 bol nominovaný Zväzom slovenských fotografov na cenu Fotograf roku Slovenskej republiky (2. miesto). Ako vydavateľ sa spolu s manželkou Helenou venuje vydávaniu neperiodickej tlače zameranej najmä na turistické a historické lokality Slovenska, ako fotograf najmä fotografii krajiny, architektúry a ateliérovej fotografii. V novej publikácii o Nitre, ktorá vyšla tento rok v lete, majú svoje miesto aj nádherné veľkorysé fotografie areálu SPU. Zaujímalo nás, ako si spomína na svoju alma mater.

Pán Tarábek, ste absolventom našej univerzity. Ako si spomínate na študentské roky?

Na vysokú školu si spomínam s vďačnosťou. Dala mi totiž až dve profesie. V budove terajšieho súdu v Nitre sídlilo Študijné a informačné centrum, pod ktoré, okrem knižnice a výpočtového strediska, patrilo aj špičkovo vybavené fotolaboratórium. Vďaka pánovi Otovi Veselému som bol zasvätený do tajomstiev fotografie. Venovali sme sa všetkým činnostiam spätým s fotografovaním – od farebnej fotografie, vyvolávania diapozitívov, cez reprodukcie, reportáže, ateliérovú a produktovú fotografiu, atď. Všetko, čo som sa tu naučil, mi poslúžilo v budúcom profesionálnom živote fotografa. Takže začiatky mojej fotografickej činnosti sú priamo späté s mojou alma mater, kde som tri roky pôsobil aj ako fotograf. V 70-tych rokoch som prispieval aj do Poľnohospodára, mal som v ňom pravidelne svoje zábery. Po skončení VŠP som 13 rokov pracoval ako vedeckovýskumný pracovník na Výskumnom ústave ekonomiky poľnohospodárstva a potravinárstva v Nitre a v roku 1991 som začal s vydavateľskou činnosťou ako fotograf vo vlastnom Vydavateľstve FOTAR. Takže škola mi dala remeslo, ktoré ma dodnes živí.

Čo malo najväčší vplyv na vás ako budúceho profesionálneho fotografa?

Zrejme vlastné chyby. Bol som samouk a to nebolo také jednoduché. Dnešní začiatočníci majú dostupnú špičkovú techniku, svoje zábery si môžu pokojne skontrolovať na displeji. Kedysi každá chyba znamenala vyhodené peniaze a najmä to, že človek strácal chuť niečo robiť. Vyžadovalo si to veľkú trpezlivosť. Tú som našťastie mal. Ako aj dobré nohy, ktoré fotograf musí mať, samozrejme okrem videnia svetla.

Pamätáte si na svoj prvý fotoaparát a kedy ste začali s fotografovaním?

Ako amatér som začal fotografovať v roku 1972. Prvý fotoaparát - nemecký Exa - 1a - som dostal od otca, mám ho dodnes odložený na pamiatku. Už celé roky pracujete spolu s manželkou. Môžete nám priblížiť váš umelecký tandem? Manželka je výtvarníčka. Fotografovanie je naším spoločným koníčkom, v ktorom ma vždy podporovala a pravdu povediac, aj ovplyvňovala moje umelecké videnie. Pokiaľ ide o vydavateľstvo, nemáme osobitné priestory pre prácu. Stačí nám pár metrov štvorcových, počítač a fotoaparát. Mojím ateliérom je slovenská krajina.

V súčasnosti je trh presýtený obrazom a dochádza k prevahe kvantity nad kvalitou. Doplácajú na to najmä profesionálni fotografi. Ako vnímate plusy a mínusy digitálnej fotografie?

Plusom je to, že väčšina ľudí môže robiť fotografie, lebo nemusia riešiť technické problémy. Takže človek sa môže sústrediť len na kompozíciu a predstavu, čo chce odfotiť. Kedysi to bolo nemysliteľné. Negatívum digitálnej fotografie vidím v tom, že veľa ľudí nefotí, ale „cvaká“ a neuvedomujú si, že drahý fotoaparát z nich neurobí profesionála. Špičková technika je iba pracovný nástroj umožňujúci kvalitnejšie vyhotovenie fotografie. Ďalším negatívom je to, ktoré ste už spomenuli. Myslíte si, že fotografia môže zmeniť svet? Žiaľ, nezmení. Keby mohla, dávno by sa to už stalo. Dnes žijeme vo virtuálnom svete a sme čoraz menej citliví na zlo okolo nás. Televízia, ktorá nahradila fotografiu a prevzala jej úlohu informovať, presýtila divákov tragickými správami, takže už o fotografiu nie je veľký záujem.

Vo vašej novej knihe Nitra Mesto včerajších i dnešných stretnutí má osobitné miesto nádherná fotografia auly a areálu SPU. Je to vaším vzťahom k tomuto areálu?

Ako fotograf sa snažím odosobňovať a hľadať všetko pekné a hodnotné. Aj keď samozrejme, moja univerzita je mojou srdcovkou. Najpodstatnejšie je však to, že je architektonickým skvostom a významným symbolom mesta Nitry. Takže zábery SPU v knihe nemohli chýbať.

Môžete prezradiť, aké knižné prekvapenie pripravuje vaše vydavateľstvo v najbližšom období?

Mám pripravený rozsiahly materiál ako výsledok môjho šesťročného úsilia. Keďže som trochu poverčivý, neprezradím lokalitu ani názov. Na to, aby kniha uzrela svetlo sveta, bude treba financie. Prvá moja kniha - Nitra klenot Slovenska, Slovensko srdce Európy (2008) bola komponovaná na požiadavku objednávateľa. Polovica bola o Nitre, druhá o Slovensku, aby zahraniční hostia spoznali Nitru a videli, že celé Slovensko je krásne. Druhá publikácia Nitra Mesto včerajších i dnešných stretnutí (2014) vyšla vďaka primátorovi Nitry Jozefovi Dvončovi, ktorý podporil jej vydanie. Slúži pre prezentáciu mesta. Verím, že sa podarí zrealizovať aj vydanie tretej knihy.

Máte popri svojej práci čas aj na iné aktivity a koníčky?

Okrem fotografovania, kinematografie, histórie, turistiky, geografie sa zaujímam aj o zberateľstvo, najmä aforizmov a citátov.

Spomeniete si na nejakú peknú myšlienku blízku vášmu naturelu?

Česká spisovateľka Karolina Světlá sa vyjadrila, že to, čo spôsobuje starnutie, nie je vek, ale opúšťanie ideálov. Plne sa s jej slovami stotožňujem. Poznám ľudí, ktorí sú aj napriek svojmu vysokému veku mladí mysľou. Dôležité je, aby mal človek cieľ. Aj čínske porekadlo hovorí, že kameň, ktorý letí, neobrastá machom...

A aké je vaše životné krédo?

Neznepokojovať sa, veď zakopnúť po ceste, znamená, že žijeme. Hľadať spôsoby, ako sa niečo dá urobiť. Osobne som urobil všetko pre to, aby som sa venoval tomu, čo ma skutočne baví. Hoci aj v mojom prípade platia slová známych fotografov, že najlepšia fotografia je tá, ktorú som ešte neurobil.