Štúdium sme začínali v rokoch 1974/1975, v ročníku nás bolo vyše 150. Niektorí to vzdali ešte pred prvými skúškami, väčšina z nás - 136 v 9 študijných skupinách – však štúdium na Agronomickej fakulte (odbor fytotechnický) úspešne ukončila.
Stretávali sme sa pravidelne, celý ročník, každých 5 rokov s výnimkou stretnutia po 30 rokoch od ukončenia vysokej školy. Teraz som sa rozhodol, že v dobe, keď sme už 59 – 60 roční musíme sa stretnúť a hoci už 23 rokov bývam v ,,Krásavici nad Torysou“ – v Prešove. Na moje naliehanie sa organizácie stretnutia ujal aj môj spolužiak Jozef Žembery, terajší pedagogický pracovník školy na katedre RV. Podelili sme si prácu (ja som poslal pozvánky a ostatné urobil on)a na jej konci bol výsledok. Stretli sme sa 11.10.2014 o 16:00 hodine v prednáškovej miestnosti A1. Prišlo nás tam 61. Nie je to veľa, ale ani málo. Referendum by bolo platné. Niektorí už opustili naše rady dávnejšie a niektorí iba minulého roku. Smrť je súčasťou života, či sa nám to páči, alebo nie... Iní žijú a bývajú v Nitre, alebo v jej okolí, ale neprišli – oni už vedia prečo... Každý má svoje starosti, radosti aj slobodnú vôľu... Škoda kolegovia, veľmi radi by sme vás všetkých medzi sebou privítali. Možno o 5 rokov – už teraz sa tešíme.... Spoločenský večer bol na internáte ,,Bernolák“. Slávnostná večera a potom debata, debata a debata. Nazbieralo sa toho za ostatných 10 rokov až až. Fotodokumentáciu z pred 10 tých a 15 rokov pripravil a do Power Pointovej podoby spracoval kolega Žembery. Pripravil som kultúrny program s desiatimi bodmi – zábavné slovo, piesne z každého regiónu Slovenska s hrou na heligónke aj ústnej harmonike. Minimálne jedna báseň od Milana Rúfusa, ktorú mala zarecitovať naša nemenovaná poslankyňa parlamentu SR. Nezabudol som ani na manžela našej kolegyne – bývalý absolvent našej školy – zootechnik – Poliak. Goraľu ci či ne žaľ, by mu hádam dobre padla... Nič sa nekonalo. Nepadla ani jediná pieseň, nezatancoval sa jediný tanec. Všetci sme sa iba rozprávali a rozprávali a ... bolo nám fantasticky. Spomínalo sa na všetko. Staré, nehrdzavejúce lásky, práca, rodina, deti, vnúčence, aj dôchodky. Bolo nám fajn, mnohým až takmer do rána bieleho. Tí, čo sme spali na Agroinštitúte mali ešte ,,dozvuky“ pri raňajkách od tej pol ôsmej až do pol desiatej. Bolo nás tam vyše 20. Znovu objatia, bozky i podávanie rúk. Dovidenia o 5 rokov kolegovia.
Ing. Michal Lejko, CSc.
Foto: Pavol Kišac
