novým profesorom na Fakulte európskych štúdií a regionálneho rozvoja
V čom je pre vás práca v akademickom prostredí atraktívna?
Stretám ľudí! Bez nich sú budovy a najmodernejšie vedecké vybavenie len súborom nefunkčných prvkov systému. Až ľudia dávajú akademickému prostrediu a veciam život a zmysel. Teda sú pre mňa dôležití. Na jednej strane študenti, ktorí mi nedovolia upadnúť do stereotypov mojej generácie, na druhej strane kolegovia, ktorí svojimi skúsenosťami a vedomosťami formujú nielen môj odborný svetonázor. Vyhovuje mi aj sloboda akademického prostredia. Aj keď charakter práce v tomto prostredí často nerozlišuje voľné chvíle a pracovné nasadenie, a teda nikdy nemôžem povedať, že mám všetko začaté aj ukončené, mám tento nekonečný proces rád.
Ako by ste charakterizovali vaše odborné vedecké zameranie pre záujemcov mimo vášho odboru?
Moja profilácia sa odvíjala od charakteru vysokoškolského štúdia. Ukončil som štúdium biológie, vedeckého smeru so špecializáciou na systematickú biológiu a ekológiu. Postupne som sa však vo svojom zameraní transformoval a posunul do problematiky klimatickej zmeny, jej dôsledkov najmä v oblasti poľnohospodárstva. V poslednom období využívam svoje poznatky v oblasti environmentálneho manažérstva. Neviem, či je toto slovo, ako aj ekológia, klimatická zmena, každému zrozumiteľné. Možno by sa to dalo vyjadriť aj tak, že hľadám cesty ako žiť v čistejšom svete, v ktorom dokážu plnohodnotne žiť aj budúce generácie.
Ako veda obohacuje váš život?
Rozlišujem interný a externý rozmer. Vnútorná zvedavosť sa prejavuje v hľadaní odpovedí na moje otázky. Vtipné mi však pripadá to, že odpovede zo strany vedy majú zvyčajne charakter ďalších otázok. Potom je to vlastne zacyklený rozhovor. Pýtam sa a veda sa pýta mňa. A ten dialóg mám rád. Niekedy ma prekvapí i pobaví, že chápem deje a javy stále v nových súvislostiach. Človek teda nikdy nezostáva sám. Mám sa s kým hádať, rozprávať aj vtedy, keď trávim dlhé hodiny cestovaním či na pobytoch ďaleko od svojich blízkych ľudí. Externý rozmer je spoločenský. Nositeľmi vedy sú ľudia a s nimi prichádzajú aj nové podnety, nové stretnutia, priateľstvá. Tak sa veda stáva pre mňa aj spoločenskou udalosťou.
O potrebe kvalitného vysokoškolského vzdelania sa hovorí veľa a pri rozličných príležitostiach. Viac ako slová sú potrebné skutky. Čo by mala univerzita robiť pre skvalitnenie vzdelávania a vedeckého výskumu?
Vzdelávanie aj výskum je interaktívny proces. Tieto interakcie vytvárajú ľudia. V oblasti vzdelávania sa navzájom ovplyvňujú učitelia a študenti. Keď vedomosti študentov nadobudnuté na stredných školách v porovnaní s minulými obdobiami zaostávajú (a tak to cítim), tak nutne sa to odzrkadlí aj na úrovni učiteľa. Ten sa musí prispôsobiť študentovi. Často sa hovorí o nedostatku finančných prostriedkov. Rozvojové programy v poslednom období veľa zlepšili. Ohodnotenie väčšiny učiteľov však už dlhodobo nekopíruje cenovú úroveň života. Za nemalý problém považujem aj systém práce, do ktorého sme sa dopracovali. Pribudlo formy a ubudlo obsahu. Čo tým myslím? Nuž tie nekonečné formuláre, informačný systém, ktorý viac zamestnáva, ako informuje. Kontakt so študentom či kolegom sa stáva vďaka tejto vymoženosti neosobným. A keďže akademické prostredie je pre mňa hlavne o ľuďoch, považujem to za vážny a negatívny moment. Okrem toho prílišná informatizácia v určitom zmysle popiera aj tak často vyzdvihovanú slobodu akademického prostredia. Z činnosti na univerzite sa tak stáva až výrobný proces a na zmysluplnú prácu zostáva stále menej času.
Keby ste mali vymenovať tri míľniky vo svojom živote, ktoré by to boli?
Skôr ako si zvolím stratégiu, ako odpoviem, mi napadli hneď dve otázky. Žijem preto, aby som pracoval, alebo pracujem preto, aby som lepšie žil? A prečo práve tri míľniky? Míľniky budem teda chápať ako určité etapy, ktoré priniesli zmenu do môjho života. Pre moje životné smerovanie prvú dôležitú etapu ohraničujú roky štúdia. V tejto etape som nachádzal oporu hlavne v rodičoch, za čo som im stále vďačný. Dali mi okrem materiálneho zázemia aj dobrý základ pre moju životnú filozofiu, orientáciu až do dnešných dní. Jej zavŕšením bol nielen vysokoškolský diplom, ale aj vytvorenie vlastnej rodiny. Druhá etapa súvisí s výchovou mojich detí a prekrýva sa s obdobím odborného rastu na našej univerzite. V tomto roku bude už 30 rokov odvtedy, ako som prvý raz prekročil jej prah. Hodnotiť sám seba po pracovnej stránke nechcem... Za najväčšie pozitívum tejto etapy považujem skutočnosť, že moje dve deti už dokážu samostatne žiť a odovzdávam tak štafetu hodnôt od rodičov ďalšej generácii. Tretia etapa....že by vnuci? Čas ukáže!
