S jej menom sa spájajú mnohé spravidla kladné prívlastky - najcennejšia, najžiadanejšia, najpotrebnejšia, s nenahraditeľnou hodnotou, prepájajúca našu existenciu v minulosti a pravdepodobne aj v budúcnosti. Možno zdanlivo nezrozumiteľná veta.
No meno v súznení troch slabík - Zem, skloňované vo všetkých pádoch či už v próze alebo veršoch, vždy tak podmanivo a ľudsky oslovuje človeka.
Zem našich otcov, zem skropená krvou, zem rodná, zem živiteľka... a ešte koľko priliehavejších spojení by sme vedeli vysloviť. Ale či si toto lichotenie žiada a potrebuje? Veď denne po nej vedú naše kroky, či je to počas dní sviatočných, všedných, radostných i smutných – veru by sa dalo nad čím rozmýšľať, po čom kráčame a kam...
Vybielené chodníky nášho detstva spred polstoročia nahradila vytvrdená cestička. Stratili sa jesenné blatá, ktoré nám tak prekážali. Skrátili sa vzdialenosti už nielen pri chôdzi, čo nás zdanlivo utvrdzuje v tom, že máme aj k sebe navzájom akosi bližšie. Toto zdanie je však klamlivé. Pod betónovým príkrovom už nielen spomenutého chodníka, ale plôch, ktoré nadobúdajú obludné rozmery, ťažkých kamenných múrov, ktoré rozmermi a výškou oddeľujú susedov, sú opustené - zanedbanej, reštituovanej, nájomnej... nemalej - výmery zeme, ktorá v minulosti bola, v prítomnosti je a aj v budúcnosti bude zdrojom toho najpotrebnejšieho pre človeka. Otvára nám toto poznanie oči? Keď nám realita prózy svojou krutosťou pripomínala, že rozoraná brázda švíkov našich otcov bude zárukou prosperity a zbaví náš ťažkej fyzickej práce, bola klamlivá a pomýlená. Súďme ju však spravodlivo. Nie je nám akosi povedomá dnes po polstoročí adresovaná výčitka klenotu I. Kraska z Otcovej role: „Prečo si nechal otcovskú pôdu obrancu nemá!“ s príhovorom S.H. Vajanského v dialógu s chlapcom poberajúcim sa za prácou do cudziny: „Náš chodník biely haditý, rád by ma volal spiatky...,“ s odpoveďou, ktorá rezonuje s dneškom: „Ach, a ja musím neborák sám blúdiť šírim svetom, veď rodná naša dedina nedáva chleba deťom.“
A tak neprihováram sa privolávaním minulosti, ani nostalgie, ale videním reality, s ktorou sa stretávame aj v tom jarnom období, keď uvidíme obrovský traktor ešte s mohutnejším pluhom rozorávať pôdu „zabudnutého strniska“. Keď priamo z poľa alebo hrudky na našej dlani cítime opojnú vôňu zeme – to nie je konštatovanie, že usilovný Vôňonosič pôdy (známy to z rodu Actinomyces) splnil svoju úlohu. To je výzva pre nás, týka sa nás bytostne. Áno, zem po ktorej chodíme má svoju nenahraditeľnú hodnotu. A preto naša snaha musí viesť k tomu, aby sme my, homo sapiens, na tejto planéte aj konali ako človek rozumný.
