novým profesorom na Fakulte agrobiológie a potravinových zdrojov
V čom je pre vás práca v akademickom prostredí atraktívna?
Pôsobiť na univerzite znamená byť činný ako v akademickom, tak i vedeckom prostredí. Obe tieto prostredia predpokladajú, že v práci sa budete stretávať s kultivovanými a vzdelanými ľuďmi. Keď sa tento predpoklad napĺňa, tak chodím domov s dobrou náladou a teším sa na ďalší deň. Patrím k ľuďom, ktorí si prácu vždy nájdu a nepotrebujú nad sebou dozor. A toto prostredie mi dáva slobodu pri výbere výskumných tém a voľbe pracovného tempa. Rozmer tejto slobody je síce obmedzený, ale umožňuje mi odborne rásť a pritom sa venovať aj rodine.
Ako by ste charakterizovali vaše odborné vedecké zameranie pre záujemcov mimo vášho odboru?
Venujem sa problematike, ktorou sa zaoberá veľa ľudí na našej planéte – výžive, čiže hnojeniu rastlín. Táto činnosť je rovnako stará ako poľnohospodárstvo a významne rozhoduje o množstve a kvalite poľnohospodárskych produktov. Žiaľ, dnes kvalitu potravín významne ovplyvňujú predajcovia potravín prostredníctvom ich spracovateľov. Výživa rastlín je jedným z kľúčových odborov pre praktické poľnohospodárstvo, z toho dôvodu je i pomerne veľký záujem poľnohospodárskej praxe o naše poznatky. Atraktívnosť nášho odboru sa prejavuje pomerne bohatou prednáškovou činnosťou pracovníkov našej katedry pre poľnohospodársku prax a realizáciou viacerých hospodárskych zmlúv s výrobcami a spotrebiteľmi priamych a nepriamych hnojív.
Ako veda obohacuje váš život?
Umožňuje mi sebarealizáciu, robí ma spokojným a zároveň nespokojným. Nespokojným preto, lebo žiaľ, v našich podmienkach výskum znamená to, že ho robíte sami a aj pomoc príde vtedy, keď si ju zabezpečíte sami. Toto je mimoriadne náročné na čas a spolu s výkonom pedagogickej činnosti nám neumožňuje rovnocenne súťažiť s výskumnými pracoviskami. Tým sa laickej verejnosti javíme ako málo aktívni. Veda si okrem iného vyžaduje precíznosť, trpezlivosť, serióznosť a každému vedcovi umožňuje odhaľovať nielen vlastné povahové črty, ale aj vlastnosti svojich kolegov.
O potrebe kvalitného vysokoškolského vzdelania sa hovorí veľa a pri rozličných príležitostiach. Viac ako slová sú potrebné skutky. Čo by mala univerzita robiť pre skvalitnenie vzdelávania a vedeckého výskumu?
Podmienkou zlepšenia vzdelávacieho procesu je záujem o vzdelanie, poznatky. Keby bola prioritným cieľom kvalita vzdelávania, tak by všetky fakulty museli mať snahu udržať si náročnosť na prijatie uchádzačov, známu spred dvadsiatich rokov. Prirodzene, že kvalita vzdelávania nezávisí len od vzdelávaných. Na bedrách vzdelávajúcich - učiteľov, je 70 % úspechu vzdelávacieho procesu, na bedrách študentov len 30 %. Takže platí tisícročná pravda, že študenti sú odrazom učiteľov. Preto, keď sa dnes tvrdí, že máme akýchsi iných študentov, môžeme si za to my, učitelia, na všetkých stupňoch vzdelávania. A nie naše mladšie či staršie deti, ktoré žijú v prostredí, vytvorenom nami, dospelými. Vzdelanie a vedecký výskum idú ruka v ruka. Keď jedinec nemá dostatočný odborný základ, nemôže robiť vedu. Na druhej strane, keď má byť veda špičková, nestačí len vzdelanie. Treba, aby boli vytvorené podmienky na jeho uplatnenie. Na to sú potrební manažéri, schopní vytvárať pre výskumníkov vhodné tvorivé prostredie.
Keby ste mali vymenovať tri míľniky vo svojom živote, ktoré by to boli?
Správnejšie by bolo, keby som svoj život rozdelil do štyroch období, pokúsim sa ho však rozdeliť do troch. Prvým je život v rodnom meste s rodičmi, sestrou, kamarátmi, prísnymi, ale motivujúcimi a spravodlivými učiteľmi. Bolo to obdobie do mojich 17-tich rokov, do odchodu na vysokú školu do Nitry. Vtedy som mal predstavy, že keď človek pracuje, skôr či neskôr dosiahne výsledok, že ľudia sú múdri, normálne je pomáhať si, správne je potlačiť svoje záujmy a uprednostniť záujmy väčšiny. Druhým významným obdobím môjho života bol pobyt na vysokej škole až do obdobia manželstva, presnejšie do narodenia dcér. V tomto období ma život utvrdzoval vo svojich postojoch k životu. Názor na svet som menil postupne po nástupe do práce, po spoločenských zmenách. Tretie obdobie súvisí s ostatnými 12-timi rokmi, počas ktorých je mojím hlavným cieľom venovať sa rodine a pritom nepoľavovať vo vedecko- pedagogickej činnosti. Je to obdobie, v ktorom nič nie je nemožné a nič nie je absolútna pravda.
