Počuli ste už vtip o tom, ako sa píše diplomovka? Že vraj stačí "ctrl c - ctrl v" a hotovo! Bolo by to veselé, keby to v skutočnosti nebolo - smutné! Možno preto sa v posledných týždňoch v médiách akosi často stretávame s pojmami plagiát, plagiátorstvo.
Keď ich "naťukáme" do internetového vyhľadávača alebo nalistujeme v slovníku, nájdeme viacero definícií tohto neférového javu, porušujúceho etické princípy ľudskej činnosti.
Podľa Wikipedie je plagiát umelecké alebo vedecké dielo, ktoré niekto iný ako skutočný autor neprávom vydáva za svoje. Pritom pôvodný autor je úmyselne alebo neúmyselne zatajený. Iná definícia vraví, že plagiát je umelecká alebo vedecká krádež, podvod; napodobenina cudzieho diela a jeho vydávanie za vlastné.
Ohraničme si problematiku mantinelmi akademickej pôdy. Viaceré medializované prípady plagiátorstva poukazujú na to, že aj slovenské vysoké školy ho dobre poznajú a chcú tvrdšie postihovať tento nekalý úkaz. Prípady vykrádania cudzích myšlienok a ich uvádzania za výsledky svojej práce v diplomových či iných prácach študentov. Ale nielen ich. Aj "dospelí" sa často uchýlia k jednoduchšej ceste, ako rýchlo skompilovať skriptá či inú publikáciu bez väčšej námahy. O tom, že táto "burina" hyzdí akademickú pôdu a nemala by na nej kvitnúť, svedčí fakt, že sa ňou na svojom februárovom zasadnutí zaoberala aj rektorská konferencia.
Pravda, odhaliť plagiátorstvo nie je jednoduché. V článku, uverejnenom v denníku SME 15. februára, to tvrdí aj Dušan Katuščák, generálny riaditeľ Slovenskej národnej knižnice. Podľa jeho názoru by odhaľovať tento nešvár na vysokých školách mali najmä učitelia, ktorí dobre poznajú zdroje odporúčanej literatúry. Viera Fidlušová a Marcela Glevická, autorky spomínaného článku konštatujú ďalej, že najčastejším dôvodom, prečo slovenskí pedagógovia či vedci kopírujú cudzie texty, je povinnosť veľa publikovať a dokazovať tým svoju akademickú aktivitu. Miroslav Beblavý z Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť sa domnieva, že knihy na našich univerzitách sa nepublikujú pre radosť autora z výsledkov dosiahnutých vo výskume, ale pre snahu dosiahnuť "body" pre postup v kariére. Od množstva publikačnej činnosti sa odvíjajú aj ďalšie otázky krútiace sa okolo financovania škôl, a tak sa mnohí dostávajú do začarovaného kruhu.
A tak sa otvorila Pandorina skrinka. Jeden problém, veľa krivolakých cestičiek, zložité možnosti riešenia. Zrejme ich čím ďalej, tým viac bude hľadať každá vysoká škola. Aké riešenie nájde? Do akej miery bude úspešné? Pomôže opäť všemocná technika a nejaké ďalšie "ctrl XY" na odhaľovanie opísaného? To by bolo možno najjednoduchšie. Čo však vydať sa inou cestou? Apelovať na princípy akademickej etiky a morálky. Jednoducho ľudskej slušnosti. Nevyhovárať sa na neznalosť zákona, pretože tá - ako vieme - neospravedlňuje. Nepýšiť sa cudzím perím. A keď je vhodné použiť myšlienku niekoho iného, treba sa naučiť, ako ju správne citovať. To už bude iná káva. Pocta pre skutočného autora. Nedajme miesto nečestnosti a klamstvu. Pretože sú to vlastnosti, ktoré si podávajú ruky s inými prehreškami proti morálke. A do života treba predsa vykročiť s čistým štítom. Zo školy s dobrou povesťou.
K. POTOKOVÁ
VIAC O AKADEMICKEJ ETIKE
z Vysokej školy manažmentu v Trenčíne
