Človek si vždy dal záležať na tom, aby svoj bezsrstý nos strčil pod každý neodkrytý kameň a rovnako dobre ovládal aj schopnosť podávať obraz toho, čo pod ním našiel. Tým skreslenejšie, čím viac mu to vyhovovalo.
Tak sa postupne tvorila kolíska pre stádovitosť, lenivci sa kolísali a kolísali... Hlavne vďaka podvedomému vytláčaniu slova "neverím" z každodennej praxe. Preberaním názorov bez kontroly sa povedomie individuality vytráca na duševné smetisko. Chudák jedinec potom môže zapáliť sviečku na hrobček vlastnej pokory. Pokory k veciam a javom, ktoré sú toho hodné.
Príroda nás každý rok angažuje do blatom nablýskanej jeseňohry, mení scénu, kulisy oprie o prázdne náruče opadaných stromov, nafúkne oblaky a znetvorí úsmevy, keď sa do nich opiera vietor ladne a bolestivo, ako žiletka do mäsa. Zelene zbavené listy sa oddávajú gravitačným orgiám, púšťajú sa konárov, v pár sekundách ilúzie letu ešte stihnú pobozkať popraskanú kôru a potom ich víchor brutálne udrie neviditeľným kladivom, vymetie nimi chodníky a podstrčí pod čeľuste ťažkých podrážok. Masaker je dokonaný a z diaľky počuť len tichý potlesk, keď vlnka studenej vody naráža na slizké kamene... Drámy, romance, fantázie a reality rovno pod oknom. Keby sme ráno pri jeho otváraní presvedčili zrak obísť odraz vlastnej izby, ako svetlo obchádza teleso zakrivujúce priestor, možno by sme začuli melódie prírodných cyklov vibrujúcich čistotou a naša cesta k pokore a sebapoznávaniu by sa odštartovala sama. A ani by sme nemuseli poznať teóriu relativity.
Hovorím, že šťastie netreba hľadať, treba si ho uvedomovať. Samozrejme, je k tomu nutná odvaha, lebo najviac sa hanbíme sami pred sebou. Myšlienka ďalšej aplikácie tohto trápneho princípu mi napadla počas jednej cesty diaľkovým autobusom. Sedel som s kolenami opretými o sedadlo predo mnou, vyťukávajúc na ne deathmetalovú morzeovku bruškami prstov. Organová sústava začmudených výfukov dopravného prostriedku svojím dieselovým stereom dopĺňala výjavy na sklenom plátne, ktoré vodič premietal osemdesiatkou na tachometri. Slniečko tancovalo so psami, ovcami a krokodílmi, ktoré sa nápadne podobali na obyčajné biele oblaky a z diaľky vôbec nevyzeralo ako rozbesnená héliová vatra, zotročujúca svojimi kozmickými nitkami ani nie desiatku guľovitých zhlukov kamenia a bublín prachu. Rozmýšľal som o tom, koľko ľudí by dokázalo svojím umením napodobniť scénu takú všednú, že sa vyskytuje v básňach ako znamienko rovnosti pre nudnú chvíľu, takú životodarnú, že bez jej chladnej efektivity by bola tráva odetá ako nórsky undergroundový hudobník, scénu takú gigantickú, že si ju nikto nevšíma... Špičkoví politici, priekupnícki podnikatelia, oslavovaní umelci? Každý z nich sa môže pokloniť pred slnečným poludním, ktoré som vtedy videl z autobusu.
Čitateľ, určite je ti známa pravda, že s narastajúcou nadmorskou výškou sa stromový porast vplyvom akejsi neznámej evolučnej sily mení z listnatého na ihličnatý. Ale učili ťa v škole, aký krásny je pohľad na zmiešané lesy počas obdobia, keď medvede narýchlo zavárajú posledné maliny a žmolia v tlapách vankúše, aby sa im lepšie spalo? Tomuto maliarskemu počinu som bol vystavený počas onej spanilej jazdy. Ťahy štetcom boli brilantné. Pre každý list akoby bol namiešaný vlastný odtieň. Mnohé žlté, červené a hnedé obrazce zasahovali do zeleného podkladu alebo do modrého neba, ale nerozmazávali sa, presne sledovali svoje linky a neodvážili sa porušiť niečo, čo sa nedá nazvať harmóniou, ba ani chaosom, čoho zmysel je ľudské oko takmer neschopné zachytiť, takže ľudská ruka už určite neschopná napodobniť.
V tej chvíli som sa so všetkými svojimi úspechmi, výtvormi, zážitkami a názormi cítil, akým som sa naozaj narodil. Maličkým a pokorným oproti tomu, čo volám príroda, čo má mien tisíc a ani jedno, čoho sme nanosúčasťou. Skús aj ty, kdekoľvek sa teraz nachádzaš, pozrieť von oknom a prijať pravdu o tom, že niet väčšieho umeleckého diela v tvojom svete, ako keď ťa svetelné lúče prinútia prižmúriť oči.
