napísať úvodník vôbec nie je také jednoduché, ako sa na prvý pohľad môže niekomu zdať. Keďže som dostala takúto príležitosť, rozmýšľala som o témach, ktoré by v období medzi začiatkom akademického roka a Vianocami aspoň trochu zarezonovali medzi čitateľmi.
Za kľúčovú považujem otázku posilnenia „vedomia my“ na našej univerzite – a to nielen preto, že je súčasťou problematiky, ktorej sa venujem ako sociálny vedec a pedagóg. Mám totiž niekedy pocit, že si neuvedomujeme a nedokážeme naplno využiť spoločný potenciál, ktorý má SPU, jedinečná štruktúrou svojich fakúlt, študijných programov a výskumných orientácií. A to sa, žiaľ, často prejavuje aj v spôsobe komunikácie na akademickej pôde... Fragmentácia a individualizácia je samozrejme ospravedlniteľná mnohými externými (najmä finančnými) faktormi, ktoré nútia fakulty, katedry a tvorivých pracovníkov jednať kompetitívne. Avšak sila jedinej poľnohospodárskej univerzity na Slovensku tkvie práve v jej multidisciplinárnosti, schopnosti spolupracovať a môcť tak aktívne pôsobiť v medzinárodných organizáciách, projektoch a sieťach. Preto ma osobne napríklad veľmi potešilo, keď akademický funkcionár jednej z našich fakúlt na pracovnom stretnutí k unikátnemu projektu vybudovania AgroBioTech centra konštatoval, že tu už musíme rozmýšľať ako univerzita, nie ako fakulty.
Druhou témou, ktorej by som sa chcela aspoň čiastočne dotknúť, je celoživotné, resp. ďalšie vzdelávanie. Týka sa totiž širokého vekového spektra študentov a v zmysle európskych i celosvetových univerzitných štandardov kvality by malo byť integrálnou súčasťou pedagogickej práce všetkých vzdelávacích pracovísk. Dovolím si v tejto súvislosti citovať myšlienky prof. Vladimíra Šuchu, ktoré uvádza vo svojej publikácii z roku 2010 Aby univerzita mala dušu: „Univerzity by mali mať konzistentné stratégie celoživotného vzdelávania, ktoré by zahŕňali nielen ad hoc kurzy považované v súčasnosti za prívesok „serióznej“ pedagogickej práce. Stratégie by mali prierezovo pokrývať všetky oblasti univerzity. Aktivity v oblasti celoživotného vzdelávania by mohli byť cestou, po ktorej by sa ambiciózne univerzity mohli dostať do všetkých regiónov SR a samozrejme aj do zahraničia. Pre kvalitnú univerzitu je to strategicky dôležité.
Je ešte veľa „akademických“ tém na zamyslenie a diskusiu. Keď však chceme byť modernou a kvalitnou univerzitou, musíme všetci hľadať spoločné riešenia a uvedomiť si, že problémy súčasného sveta nie je možné riešiť spôsobom myslenia, ktorý ich spôsobil. Keďže neviem nájsť vhodnejšie slová na záver, využijem ešte jeden citát z vyššie spomínanej publikácie: „Je nesmierne dôležité, aby sme si na Slovensku uvedomili strategickú úlohu poznania a tvorivosti, aby sme nezmeškali príležitosť a aby sa nám nestalo, že o pár rokov zistíme, že vlak znalostnej a tvorivej spoločnosti 21.storočia nám nenávratne odišiel a my sme zostali bezradne stáť na stanici bezvýznamnosti a zabudnutia...“
