S demokratickými tradíciami našich národných dejín, jej predstaviteľom, gen. M. R. Štefánikom, súvisí naše dnešné zastavenie na Fakulte záhradníctva a krajinného inžinierstva. Miesto posledného odpočinku tohto významného politika a vedca, areál mohyly na Bradle, dielo Dušana Jurkoviča postavené v roku 1928, si ako symbol slobody, demokracie, štátnosti a troch odbojov vyžaduje revitalizáciu. Na tento účel vypísala Nadácia M. R. Štefánika medzinárodnú študentskú súťaž.
"Zapojili sa tri naše kolektívy", informovala nás Ing. ĽUBICA FERIANCOVÁ, PhD., z Katedry záhradnej a krajinnej architektúry. "Konkurencia bola veľká a mala som sprvu obavy, či obstojíme. Spolu bolo podaných 18 návrhov a dnes s potešením môžem povedať, že sa moje obavy rozplynuli, pretože z ôsmich návrhov vystavených na vernisáži boli tri naše. Medzi štyrmi ocenenými sme síce neboli, ale návrhy našich študentov boli skutočne výnimočné. Súťaž vyhrali Francúzi."
Ing. Ľ. Feriancová, ktorá so študentmi celý semester v rámci ateliérovej tvorby vyhradenej zelene pracovala, upozorňuje aj na ďalší rozmer tejto súťaže: "Naši študenti, žiaľ, o Štefánikovi veľa nevedeli, ale tým, že mali možnosť ísť do terénu, navštívili múzeum v Košariskách a objavili jeho osobnosť, nadchli sa pre túto prácu a zhostili sa jej vynikajúco. Postupovali podľa libreta, podmienok súťaže a všetko, čo navrhli je realizovateľné. Urobili podrobnú analýzu, pekne rozvrhli terén, navrhli potrebné výruby, i to, ktoré priehľady treba zachovať, aby mohyla bola naozaj taká, ako ju Jurkovič pred rokmi navrhol. Navrhli vyčistiť priestor, pomenili trasy, ktorými sa prichádza na Bradlo, to bola jedna z podmienok súťaže. Nepríjemnú doterajšiu cestu k mohyle presmerovali, navrhli tú z Košarísk, ktorou išiel Štefánikov pohrebný sprievod. Navrhli nové parkoviská, v jednom z projektov aj rozhľadňu či cyklotrasy. Priestor sa im zdal krajinársky taký zaujímavý, že by vraj bola škoda chodiť tam len autami. Výsadby doplnili o kvetinové lúky, o fenomén, ktorý by sa do krajiny hodil. Vyhli sa návrhom malej architektúry, navrhli iba miesto pre lavičky, vlajkoslávu, pamätníky. Ako krajinári sa priestoru zhostili veľmi dobre. Aj grafické výstupy sú skutočne veľmi podarené."
Tomáš Krumpál zo 4. ročníka záhradnej a krajinnej architektúry je jedným z riešiteľov. "Návrh zapojiť sa do súťaže, s ktorým prišla Ing. Ľ. Feriancová, sa mne osobne veľmi páčil, myslím, že tak skoro sa s niečím podobným nestretnem. V podstate sme mali jednoduchú úlohu, postupovali sme podľa vopred daných kritérií. Naším cieľom bolo najmä sadovnícke riešenie, do stavebných úprav sme sa nepúšťali. Bolo to aj najdôležitejšie, lebo areál pôsobil zanedbaným dojmom, zarastený rastlinstvom, náletovými kríkmi. Aj podklady, všetky mierky, sme si museli urobiť sami. To nás troška brzdilo, ale samotný návrh už nebol problém. Chytili sme sa myšlienky Štefánikovho života. Chceli sme upozorniť na to, že jeho život nebola rovná čiara, mal množstvo záujmov, profesií. Navrhli sme hlavnú cestu, ktorú obopína vedľajšia cestička, na ktorej by mali byť rôzne sochy, skulptúry, zobrazujúce dôležité body jeho života, či už politického, alebo osobného. Dúfam, že sa nám to aspoň trocha podarilo. Sochám sme nedávali konkrétnu podobu, myslím si, že je to vec výtvarníkov."
Ing. Feriancová i Tomáš sa zhodujú v tom, že najväčším plusom bola možnosť porovnať sa v silnej konkurencii. Tvorili ju študenti architektúry z Bratislavy, Brna, Košíc, študenti z Lednice na Morave aj výtvarníci z VŠVU v Bratislave. O tom, že obstáli, niet pochýb!Preto by nemali ostať v anonymite. V prvom kolektíve pracovala S. Barátová, M. Forraiová, T. Krumpál a M. Miháliková, v druhom M. Buchtová, D. Holečková, V. Kollárik. O. Kužela a V. Osziová a v treťom P. Štipák, K. Urbanská a K. Valečková.
