Normy riadia svet. Staviame podľa nich, konštruujeme, kontrolujeme si zdravie, skrátka sú všade.
Prísne dohliadajú, aby bolo všetko akurát. STN-ky, ON-ky, DIN-ky, najnovší hit - ISO normy a ďalšie a ďalšie plnia šuflíky tých kompetentných a regály knižníc. Sme nimi viazaní, ich nedodržiavanie nás môže stáť veľa! Skrátka zákon. Na druhej strane, život prináša aj normy nepísané. Hovoríme im obyčajne spoločenské. Jedna z nich je napríklad o tom, že v slušnej spoločnosti jeme príborom. "Čo je to za nezmysel, pripomínať takú samozrejmosť?", spýtate sa právom.
V prestávke celouniverzitného školenia vedúcich pracovníkov som pozvala kolegyňu zo vzdialenejšieho pracoviska na obed do jedálne susediacej s kongresovým centrom. Využijeme, reku, príležitosť pohovoriť si, veď v kolobehu povinností na to nikdy nie je čas. Dlhý rad stravníkov, tácne, výber z menu pomocou karty a ...na dva obedy iba jeden žetón na príbor. A neoblomná obsluha. Márne akékoľvek lamentovanie a ponúkanie akejkoľvek inej zálohy! Platí prísny zákaz, len a len kovový pliešok je kľúčom k vytúženému príboru! Čo teraz? Pravdu má personál, veď má takéto inštrukcie, pravdu má aj hladný stravník. Ešte že sa príbor skladá z troch častí, a tak sme sa napokon s kolegyňou rozdelili. K obedu tak bol aj dezert - s blenovou príchuťou. Dobre, sme domáci, pošomreme si a zabudneme. Nechcem si však predstaviť, čo by si tak pomyslel po slovensky nerozumiaci zahraničný hosť v takejto absurdnej situácii. Naša príslovečná pohostinnosť by utrpela poriadne fiasko. Aj nedodržanie nepísanej normy sa totiž tresce.
