AIESEC umožňuje študentom tretích, štvrtých a piatych ročníkov, resp. čerstvým absolventom, dostať sa prostredníctvom medzinárodného výmenného programu takmer do celého sveta (presne do 87 krajín).
Túto možnosť nedávno využila aj bývalá absolventka našej univerzity, Ing. Zuzana Chomisteková. Rozhodla sa stráviť rok v Malajzii, prekrásnej ázijskej krajine, ktorú miestni obyvatelia s hrdosťou nazývajú Truly Asia. O tom, že toto rozhodnutie neľutuje, svedčí aj toto rozprávanie, v ktorom vám chcem priblížiť kúsok z toho, čo Zuzka zažila.
Posledný novembrový víkend som prežila skutočne neobvykle, podľa miestnych v najstaršej džungli - dažďovom pralese na svete. Bol to vlastne predĺžený víkend, ktorý trval až do stredy, keďže sa tu slávil koniec Ramadánu. Sama som sa s pôstom ani oslavami akosi nestotožnila, tak prečo plytvať voľnými dňami v Kuala Lumpure, však? Sobotné popoludnie som strávila v obchodnom centre, nakupovaním "dlhorukávových" vecí, ktoré mi odporučili miestni zobrať so sebou. A verte, že v Malajzii je to skutočný problém. Našťastie, túto prekážku som zvládla, a tak mi nič nebránilo vybrať sa za zážitkami do nedotknutej prírody.
Do džungle sme vyrazili v nedeľu o piatej ráno. Približne po 5 hodinách sme prišli na miesto, odkiaľ nás mala loďka dopraviť do strediska, z ktorého sme chceli vyraziť na naše "džungľové" dobrodružstvo. Avšak sprostredkovateľ nás tak zdržal, že sme loďku nestihli a ďalšia odchádzala až o štyri hodiny. Informáciu o tom, že do strediska sa môžeme dostať aj autom, sme neobjavili v žiadnom sprievodcovi. Vysvetlil nám to až jeden z domácich, ktorého zaujali naše zúfalé pohľady. Cesta bola parádna, samé jamy, kamene, stretali sme len džípy a kravy.
Hneď po príchode do strediska sme sa spolu so sprievodcom pustili do "džungľových aktivít". Prvá na programe bola canopy walk - prechádzka po moste a potom splav rieky na gumených kolesách. Jazda na kolesách bola úžasná! Hore prúdom nás vyviezla drevená loďka, ktorá sa, samozrejme, v polovici cesty pokazila a museli sme sa vrátiť pre ďalšiu. Vysadili nás 2-3 km od strediska, odkiaľ sme sa nechali unášať prúdom naspäť. Úplne mokrí a nadšení sme sa vrátili do ubytovne a dali si poslednú civilizovanú večeru. Ráno sme so sprievodcom (predstavil sa nám ako Crazy like a monkey) vyrazili do džungle, na chrbtoch len malé batôžky spolu s karimatkami a spacákmi. Jasné, že žiadne dlhé tričká a nohavice "sa nekonali". Asi dve hodiny sme sa plavili na sever, hlboko do džungle. Na loďke sme si dali obed - vyprážanú ryžu, pekne ručičkami, bez príboru.
Náš sprievodca bol úžasný chlapík, bez neho by sme sa isto stratili. Džungľu nám opisoval skutočne s láskou a k tomu si vymýšľal krásne vysvetlenia o chode prírody, určené pravdepodobne iba turistom. Tak sme sa napríklad dozvedeli, že pavúky sú žiarlivé, že pijavice slúžia ako antikoncepcia (len neviem, prečo domáci majú toľko detí), že slony sa prepchajú úzkou dierou do jaskyne tak, že veľké slony sú tlačené malými zozadu a mnoho ďalších zázračných údajov. Zaujímavé bolo, že väčšine z nich aj veril.
Po prvom daždi, ktorý trval asi 20 minút, sme premokli až do nitky. Sprievodca to komentoval slovami: Vitajte v dažďovom pralese! Vtipkár... Hneď sme pochopili, prečo nám na začiatku vravel, že stačí vziať so sebou len jedno tričko na spanie a ďalšie na nosenie. Boli sme totiž permanentne premočení, buď od krátkych prehánok, alebo od veľkej vlhkosti.
Prvý deň nášho pochodu sme sa zastavili v jaskyni, kde žijú netopiere. Keď som po náročnom stúpaní vliezala štvornožky dnu, bola tam úplná tma a veľmi mäkkúčko. Až neskôr som sa dozvedela, že to bol netopierí trus. Postupne sme sa tam dostali všetci, s prírodnou maskou na rukách, zapli baterky a zobudili minimálne tisícku spiacich netopierov. Začali okolo nás lietať ako bláznivé. Človek by predpokladal, že majú nejaké senzory, ktorými sa vyhnú prekážke, no tieto určite nie. Vošli sme im priamo do spálne, zobudili ich uprostred dňa, takže úplne chápem, že boli dezorientované. Nehovoriac o tom, že naše panické vrieskanie ich priviedlo do ešte väčšieho chaosu.
Druhá jaskyňa, v ktorej sme mali stráviť noc, bola omnoho väčšia a našťastie bez netopierov. Rýchlo sme sa prezliekli do suchého, navečerali, pripravili spacáky a vydali sa na výlet nočným pralesom. Stretli sme len jednu tvrdo spiacu jašteričku a pár svätojánskych mušiek. Bola som rada, nechcela by som vyrušiť niečo väčšie a nebezpečnejšie. Napokon sme si vo svetle bateriek pozreli obyvateľov našej jaskynnej spálne - malé ropuchy, pár pavúkov a iný hmyz, pri ohníku si zaspievali a pobrali sa spať. Po pár minútach nás zobudil nečakaný návštevník - potkan, ktorý sa drzo pustil do zvyškov večere. Náš sprievodca sa prebral na pol oka a iba prehodil: "Aaaa, už prišiel?" Neveriacky sme sa na neho pozreli s otázkou, čo pred nami ešte zatajil. Ráno sme sa vydali na ďalší osemhodinový pochod prírodou. Keďže v tomto období tu nie je veľmi veľa turistov, sprievodca musel občas presekávať cestu. Pochod sme zvládli bez problémov, v občasnom mrholení, s nádhernou hudbou prírody. Podvečer sme zdravo unavení dorazili do osady domorodcov zvanej Orang Asli. Ľudia tu žijú jednoduchým životom, nevedia po anglicky, do škôl nechodia, od malička fajčia, majú svoje náboženstvo, tradície... V ďalšej blízkej osade zomrel náčelníkov bratranec, a tak sa celá dedina vybrala na pohreb. Zostali sme tam len my spolu s dvomi domorodými chlapcami. Keď niekto v osade zomrie, musia sa všetci presťahovať na iné miesto a minimálne dva roky nevstúpiť do starej osady. Veria totiž, že zlý duch stále zostáva na mieste a nemôžu ho rušiť. Preto sa celá osada stavia nanovo.
Noc sme prežili v jednej z miestnych chatrčí a ráno sme sa vybrali na posledný výlet - k vodopádu, z ktorého sa vykľula voda padajúca z dvojmetrovej výšky, žiadne Niagary... Avšak cesta nazad pomedzi skaly a vodu bola úžasná. Sem-tam sa veru stalo, že sme sa parádne okúpali. K autíčku sme sa vrátili zdravo unavení, mokrí a niektorí aj s nohami krvavými od pijavičiek. Skutočne neopísateľný a nezabudnuteľný zážitok, jeden z tých, ktoré treba vyskúšať na vlastnej koži..."
