Na chodbe detskej fakultnej nemocnice v našom hlavnom meste som sa raz stala svedkyňou študentského rozhovoru, ktorý mi i po rokoch utkvel v pamäti. Medici mali skúškové a vzrušene diskutovali o ťažkej skúške u nekompromisného profesora.
Otvorili sa dvere a šťastná tvár dokumentovala, že sa to podarilo! Zarazilo ma, keď úspešný mladý muž vyhlásil, že mal fantastické šťastie, lebo tretinu otázok ani nevidel...No neviem, asi by sa nikto nerád dostal do rúk či pod skalpel doktora, ktorý mal takéto "šťastie". Ktovie, či by mal pán doktor v kritickom momente čas zabehnúť do knižnice a rýchlo si prečítať, čo mal mať dávno naštudované. Že medicína nie je ten akurátny príklad na to, ako sa nespoliehať na náhodu, na šťastie? Že je to príliš osobné a reagujeme na to citlivo? To je fakt, ale pokaziť alebo prehliadnuť niečo dôležité možno v ktorejkoľvek ľudskej činnosti. To jednorazové šťastie možno za to nestojí. Pristupovať zodpovedne k príprave na akúkoľvek budúcu prácu by malo byť asi samozrejmé. Ak sme si to doteraz neuvedomili, svet nám to pripomenie.
Je skúškové, človeku sa zdá, že škola akosi stíchla. Je to pre študenta, ale i učiteľa náročné obdobie, ale čo už, bez skúšok to nejde! Zatiaľ, žiaľ, nič lepšie vymyslené nebolo! Nebojte sa, milí mladí priatelia, po rokoch budete aj na tie najhroznejšie skúškové zážitky spomínať s nostalgiou. Odložte trému, spoľahnite sa na prečítané a zlomte väz. Uvidíte, že to šťastie sa tiež usmeje!
