pred niekoľkými dňami sme vstúpili do nového roku s rôznymi predstavami, očakávaniami a víziami o ďalšom vývoji predovšetkým v ekonomike. Po 25-tich rokoch je tu rok, ktorý má všetky štyri čísla rôzne a takýchto rokov bude nasledovať sedem. Je to signál na zmenu alebo sa zásadne nebude meniť nič?
Túto otázku si kladieme všetci, pretože od vývoja ekonomiky, a nielen tej našej, bude veľa závisieť. Rozhodujúce je to aj pre naše školstvo, pretože keď nebudeme mať výkonnú ekonomiku, nemôžeme očakávať ani vyšší podiel finančných prostriedkov na vedu a vzdelávanie. To bude znamenať ďalšiu stagnáciu, prehlbovanie rozdielov v rámci krajín EÚ a odďaľovanie vízie rozvoja krajiny. Za ostatných 23 rokov sa však nahromadilo množstvo problémov, ktoré sa neriešili priebežne. Nepracovalo sa ani s víziami do budúcnosti a odbornosť sa často nepovažovala za rozhodujúcu. Kým sme však pochopili, kde nás to posúva, uplynulo viac ako 20 rokov života a v mnohých oblastiach sa stagnuje alebo je stav horší ako bol. Najmarkantnejšie sú naozaj dva príklady, ktoré nás úzko spájajú, a to poľnohospodárstvo a školstvo. V poľnohospodárstve sme dopustili likvidáciu podstatnej časti výroby, čo nás priviedlo k závislosti na dovozoch potravín až do takej miery, že dnes je veľmi ťažké hovoriť o potravinovej suverenite. Absencia potravinovej a výživovej politiky štátu je odrazom toho, čo nakupujeme v obchodoch a čo konzumujeme. A nie je to len toto. Zanedbali sme aj výchovu spotrebiteľa,
ktorá v kombinácii s nízkou ekonomickou kúpyschopnosťou jej negatívny efekt znásobuje. Spoločenská hodnota kvalitných a bezpečných potravín je merateľná zdravím populácie, svedčí o tom aj výskyt civilizačných ochorení u nás. A sme späť pri ekonomike. Keď budeme mať výkonné poľnohospodárstvo a potravinárstvo, bude vyššia aj zamestnanosť, bude viac čerstvých potravín, viac zdravia. Vynára sa však aj otázka, či sme nepodľahli filozofii, že lepšiu ekonomiku ako poľnohospodárstvo robí farmaceutický priemysel. Možné to je, ale na úkor zdravia, zdravého rozumu, proti prírode a životu. V školstve vládne tendencia nárastu počtu škôl, fakúlt a možno aj ľudí s vysokoškolským vzdelaním. Zabudli sme však na konkurencieschopnosť, kvalitu, potreby praxe, odôvodnené potreby spoločnosti a ocenenie vzdelaných ľudí v praxi. Ani balík financií sa neznásobuje tak, ako rastie počet škôl. Neuvedomujeme si dostatočne, že nárast počtu škôl nezabezpečí v školstve konkurenciu, tak ako je to niekde v priemysle. A znovu je to o ekonomike, nákladoch, potrebách a požiadavkách. Ak budeme tieto skutočnosti aj naďalej prehliadať a nepoučíme sa, nebude lepšia ani ekonomika a na lepšie časy budeme čakať dovtedy, kým neprídu zmeny opierajúce sa o zdravý rozum.
