Keď mal Pavel Šťastný 13 rokov, jeho stará mama na sklonku života vyslovila želanie, aby sa stal učiteľom. Hoci bol presvedčený, že so študentmi sa otravovať nikdy nebude, život to zariadil inak. V neľahkých podmienkach reštrukturalizácie spoločenského systému v 90-tych rokoch ležala na jeho pleciach aj práca prodekana pre pedagogiku a neskôr dekana Agronomickej fakulty SPU.
Učiteľom? Nikdy!
„Učitelia sú múdri, učia deti, celý rok sú v teple a suchu, majú veľa prázdnin a ľudia si ich vážia.“ Tieto slová starej mamy P. Šťastného boli presvedčivé, lebo v tom období učitelia, farári a notári požívali veľkú úctu. No jeho odpoveď bola jednoznačná – nie. Bol totiž rozhodnutý stať sa horárom. „Každú voľnú chvíľu som trávil v lese za našou záhradou. Páčila sa mi lesnícka uniforma a mal som aj vzduchovku, na ktorú som bol patrične hrdý. Vedel som dobre strieľať, to ma ešte viac utvrdzovalo v mojom presvedčení,“ spomína prof. Šťastný. Avšak po rozprávaniach otcovho priateľa – horára o túlavom živote a večnom odlúčení horárov od ľudí či večeroch strávených pri petrolejke, zmenil svoje rozhodnutie.
Nebude horárom, ale zverolekárom
Keďže P. Šťastný vyrastal v rodine roľníka a chov domácich zvierat bol jeho srdcovou záležitosťou výber štúdia padol na Poľnohospodársku technickú školu, odbor zootechnický v Leviciach. Okrem dobrého teoretického základu tu dostal do vienka aj praktické skúsenosti na školskom podniku. Aj keď robota v maštali pri kravách bola pre 14-ročného chlapca ťažká, mal ju oveľa radšej ako prácu pri mláťačke alebo jednotení cukrovej či kŕmnej repy. V 50-tych rokoch sa na základe vtedajšieho systému prideľovania umiestneniek absolventom ocitol v podniku Vojenské lesy a majetky Pliešovce. Začal sa mu napĺňať aj pôvodný sen o lesníctve. Životné cestičky sú však kľukaté. „V maturitnom ročníku nás učil veterinárstvo zverolekár, ktorý miloval svoje povolanie a veľmi pútavo o ňom hovoril. Vďaka nemu a spoločným potulkám k zvieracím pacientom, som bol v priebehu troch mesiacov presvedčený, že budem zverolekárom. Získal som súhlas od otca absolvovať prijímacie pohovory na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre, Veterinárnej fakulte v Košiciach, a stal som sa jedným z jej 150 prvoročiakov a neskôr absolventom terajšej SPU v Nitre. Na to som aj patrične hrdý,“ hovorí prof. Šťastný a dodáva, že láska k tomuto povolaniu mu vydržala dodnes a svoje rozhodnutie nikdy neoľutoval.
O chémii sa mu aj snívalo
Napriek dobrým základom zo strednej školy štúdium na „veterine“ nebolo jednoduché. „Zdolať anatómiu, histológiu, farmakológiu, parazitológiu či infektológiu bolo niekedy až nemožné. Mňa však trápili iné disciplíny – biochémie. Dokonca sa mi o nich aj snívalo. Našťastie sa mi ich podarilo zdolať a titul MVDr. som získal v riadnom termíne. Z pôvodných 150 prvákov končilo po 11 semestroch štúdium 28 a ďalších 20 po 12 či 13 semestroch,“ spomína s úsmevom na náročné roky štúdia. Z Košíc si odniesol aj najkrajšie spomienky na veselý študentský život, pravidelné nedeľné čaje o piatej, Jozefovské zábavy, športové zápolenia a cenné praktické skúsenosti pre svoje povolanie. „Boli sme študenti so všetkým, čo k mladosti patrí. Aj my sme šomrali a vždy hľadali cestu ľahšieho odporu, špekulovali ako dobehnúť učiteľa. No málokedy sme boli úspešní. Aj my sme sa čudovali, prečo sa asistent hnevá, keď sme neboli pripravení. Pochopil som to až ako učiteľ. A v praxi som ocenil aj spôsob a náročnosť štúdia.“
Chcel liečiť, nie zabíjať
Do pozície obvodného zverolekára nastúpil Pavel Šťastný v období, keď v chovoch oviec zúrilo dovtedy nepoznané ochorenie - metabolická porucha, myodystrofia jahniat. Mal o ňom informácie, keďže výskumne sa riešilo na veterine počas jeho štúdia v 6. ročníku. „Urobil som opatrenia v chovoch môjho obvodu. Zožal som úspech a spravil som si dobré meno. Darilo sa mi. Ale vývoj v živočíšnej výrobe sa v dôsledku ekonomických riešení začal uberať cestou nutného zabitia, nie liečenia zvierat. Z veteriny na obvode sa stávala administratívna činnosť s množstvom výkazov a rozborov pre vyššie riadiace zložky na preukazovanie úspechov socialistického poľnohospodárstva. Takáto prax mi nevyhovovala a priznám sa, chýbalo mi aj niečo iné - akademická pôda. Po šiestich rokoch praxe som v konkurze získal miesto asistenta na VŠP v Nitre. Nakoniec sa teda splnilo aj želanie mojej starej mamy,“ odmlčí sa nachvíľu prof. Šťastný.
O generačných problémoch i súčasných študentoch
Kmeňovým pedagógom Katedry anatómie a rozmnožovania hospodárskych zvierat Agronomickej fakulty sa stal v auguste 1971. „Prvé moje asistentské kroky na VŠP viedol vynikajúci človek a pedagóg prof. Uhrín, ktorý mi ukázal veľa zo svojho pedagogického majstrovstva. Spolu s mojím učiteľom a priateľom prof. Gamčíkom ma uviedli do tajomstiev výskumu, podobne ako prof. Kudláč z brnenskej veteriny, prof. Majerčiak z VÚŽV v Nitre, prof. Kliment, ktorý okrem toho, že ma ako rektor prijímal do zamestnania, bol 16 rokov aj mojím vedúcim katedry. Žiaľ, už nie sú medzi nami.“ Každá generácia pedagógov túži odovzdať mladým vedomosti a skúsenosti zo študovaného odboru. Tak to bolo v minulosti i dnes. Avšak nielen v rodinách existuje generačný problém. Prof. Šťastný sa domnieva, že v súčasnej porevolučnej dobe je až príliš veľký. „Naši recipienti žijú akúsi inú, pre mňa nepochopiteľnú dobu a ich záujem o štúdium je neporovnateľne nižší ako bol kedysi,“ konštatuje. „ Očakával som, že po nežnej revolúcii sa vo vysokoškolskom štúdiu stratí uniformita, typická v socializme pre všetky VŠ. Funkciu prodekana pre pedagogiku AF a neskôr dekana AF som prevzal s vedomím prestavby na systémy zaužívané vo vyspelom svete. Ale nenapadlo mi, že už po niekoľkých rokoch existencie vymožeností západného sveta na poli vzdelávania, bude väčšou túžbou študentov skončiť univerzitu, ako sa na nej vzdelávať. Ťažko vnímam názor tých študentov, ktorí prišli na VŠ iba preto, aby neboli nezamestnaní a získali popri tom aj akademický titul a ich rodičia prídavky. Na jednej strane je mi ich ľúto, lebo nepochopili, že majú príležitosť naučiť sa čosi prospešné pre život a nielen tratiť čas a rodičovské peniaze. Na druhej strane neviem, ako chcú v krátkej dobe byť úspešní a viesť túto spoločnosť. Je mi jasné, že takýto stav nevznikol len pričinením súčasnej mládeže, ale je obrazom spoločenského vývoja, neuvážených, respektíve nedomyslených krokov a politických rozhodnutí v rezorte poľnohospodárstva ako aj možností, ktoré sa mladým ľuďom v súčasnej dobe ponúkajú. Deštrukciou poľnohospodárskeho rezortu sa obmedzili aj možnosti uplatnenia našich absolventov, ale som presvedčený, že dobre pripravený vysokoškolák má nepomerne väčšie šance uplatniť sa na trhu práce ako ten, ktorý na VŠ iba „vegetuje“. Naša univerzita počas 60. ročnej histórie vychovala absolventov, ktorí šírili nové poznatky pre vzostup poľnohospodárskej výroby a postupne vytvorili najstabilnejší rezort. Pomohli rozvoju poľnohospodárstva na úroveň, ktorá spoločnosti zabezpečovala potravinovú bezpečnosťAgrikultúra ako prvá kultúra smerovala rozvoj ľudstva, má nadčasový význam, bola, je a bude nevyhnutná, keď chce ľudstvo prežiť. Tým je do istej miery vymedzená aj úloha SPU, ako vzdelávacej inštitúcie v agrárnom priestore. Som rád a vďačím osudu, že ma zavial do Nitry, kde som mohol prispieť aspoň malou čiastkou k rozvoju našej alma mater,“ uzatvára prof. Pavel Šťastný.
Renáta Chosraviová
Prof. MVDr. Pavel Šťastný, CSc., sa narodil 11. 1. 1943 v Súdovciach. Vysokoškolské štúdium absolvoval na Veterinárskej fakulte v Košiciach VŠP v Nitre v roku 1967. Do roku 1971 pracoval ako obvodný veterinárny lekár na OVZ Zvolen. V roku 1971 nastúpil do funkcie odborného asistenta na Agronomickej fakulte VŠP. V roku 1979 ukončil na VŠV v Košiciach externú vedeckú prípravu v odbore veterinárna gynekológia a pôrodníctvo a v roku
1980 sa habilitoval za docenta vo vednom odbore všeobecná zootechnika. V tom istom odbore bol v roku 2003 prezidentom SR vymenovaný za profesora. Pod jeho vedením ukončilo štúdium 196 diplomantov inžinierskeho štúdia, vyškolil 13 domácich a zahraničných PhD. študentov. Počas 41 rokov pedagogickej činnosti bol gestorom 15 predmetov z oblasti živočíšnej produkcie a veterinárstva. Po roku 1990 sa ako prodekan pre pedagogickú činnosť na AF a vedúci Katedry prevencie chorôb a reprodukcie HZ podieľal na tvorbe nových študijných odborov (vedecká výživa ľudí, všeobecné poľnohospodárstvo) a reštrukturalizácii štúdia na AF. Bol autorom osnov a obsahovej náplne pre novovznikajúce predmety na AF v rámci kreditného systému. Je zakladateľom inseminácie ošípaných na Slovensku. Veľkú časť VVČ venoval zavedeniu a využitiu biotechnických postupov v reprodukcii. Už v roku 1975 zaviedol na Slovensku diagnostiku gravidity ošípaných ultrazvukom, ktorá bola neskôr použitá aj pri bahniciach. Bol spoluriešiteľom medzidruhového kríženia zubra európskeho a HD, pri ktorom sa dosiahli pozitívne medzinárodne uznávané výsledky vo forme získania životaschopného potomstva krížencov. Prof. Šťastný bol členom viacerých vedeckých rád VŠ a významných organizácií, je autorom 16 učebníc, 14 monografií a 191 vedeckých prác. Získal množstvo významných domácich a zahraničných ocenení. V roku 2003 mu minister školstva SR udelil Medailu sv. Gorazda za podiel na rozvoji VŠ SR. Pri príležitosti 60. výročia SPU v Nitre mu minister školstva SR udelil Veľkú medailu sv. Gorazda za celoživotnú vedeckú a pedagogickú činnosť.
