Všetci sme si zvykli na rytmus ročných období. Jar, leto, jeseň, zima - jedno prichádza, druhé ho neskôr vystrieda. V každom z nich chceme niečo urobiť, či dobehnúť zameškané. Buď nám neprialo počasie alebo iné ľudské prekážky.
Mnohé nevyhnutné úlohy už sami nevieme zoradiť a vybrať tú, ktorá je viac či menej prednostná. Z plánovitého manažmentu často realizujeme úlohy denného chaosu. Chytáme vždy za chvost tie, ktoré nám časovo unikajú a nie tie, ktoré majú racionálne jadro a logické väzby. A nemáme čas ani vnímať svoje okolie, pracovný priestor, hodnoty krajiny, v ktorej žijeme. Je tu jeseň, podobná tej, ktorá tu bola vlani alebo niekedy predtým. Ukazuje nám svoju tvár, krásy a hodnoty. Vnímame ich v krajine. Ale v ktorej najviac? V poľnohospodárskej, ktorá podľa bilancie štatistických úradov zaberá 50 % z územia Slovenska. Tá nás oslovuje najviac, lebo je otvorená, pre každého viditeľná a vnímateľná. Mestská a lesná sú viac uzavreté, v nich tvoria vizuálne bariéry vysoké domy a stromy. Preto sa najviac kocháme z toho, čo nám bezprostredne padá do oka a do našich vnemov. Architektúra krajiny je definovaná skladbou prírodných prvkov, ľudských artefaktov, kultúrno-historickou hodnotou a usporiadaním v priestore podľa zásad estetickej kompozície. Možno učená a náročná definícia, ale vyjadruje podstatu javov o krajinnom dizajne. Krajina našich polí, ktorej spolu s počasím „rozumie“ každý, jedenkrát ospevovaná, druhý raz kritizovaná, bezchybná i zranená, chudobná i bohatá. V jeseni však mimoriadne hodnotná pre každého kto chce a vie v nej vidieť krásy a úžitky. Polia a stromy obťažkané úrodou, červené farby listov čerešní a viniča odrody Alibernet, žlté listy marhule, jablone a oskoruše domácej, sklonené hlavy slnečnice, dozreté klasy kukurice a vyrovnané rady žltých tekvíc na poliach. Klíčiace zelené riadky ozimnej pšenice, ale aj zelený koberec budúcoročnej repky olejnatej. Aj živočíšstvo ukazuje svoje hodnoty. Poľovná zver sa preobliekla do zimného ošatenia, mračná škorcov nad vinohradmi vystriedali formácie sťahujúcich sa lastovičiek, neskôr divých husí a kačíc na oblohe. Prízemná hmla s výdatnými zrážkami dosycujú letom vyprahnutú zem a poloprázdne rybníky. Slnko nám máva na rozlúčku pri odchode na juh, pričom svojou intenzitou pripomína vybité baterky lampáša. Ale sľubuje, že sa vráti. Slovenské hory v pozadí ukazujú rovnako svoju majestátnosť a širokú paletu prefarbených stromov. Tak ako v iných ročných obdobiach, aj jesenná krajina je otvorenou učebnicou krajiny architektúry, ale aj zrkadlom činnosti hospodára, jeho tvorivého myslenia i múdreho rozhodovania. Využime každú chvíľu a vhodné počasie, aby sme vnímali život a krásy jesennej krajiny. Obohaťme svoje city, zmysly aj zážitky. Naša krásna jesenná krajina si to zaslúži. Veď je to súčasť kultúry nášho života.
