V kalendári historických udalostí je 17. november 1989 zaznamenaný ako začiatok nežnej revolúcie v Československu, deň boja za slobodu a demokraciu. Zaujímalo nás ako študenti SPU vnímajú tento deň. Oslovili sme ich s jedinou otázkou: „Naplnila sa podľa vás idea zmeny?“
Ing. Viktor Varga: 17. november znamenal veľmi veľa skôr pre našich rodičov, ako pre nás samotných. My mladší sme svet začali vnímať až po udalostiach nežnej revolúcie. Z histórie vieme, že ju začali 16. novembra v Bratislave práve študenti. Sedemnásteho novembra v Prahe, znova vysokoškoláci zorganizovali pietny pochod, ktorý sa skončil rozháňaním a bitkou v pražských uliciach. Revolúcia sa formálne skončila 29. decembra zvolením Václava Havla za prezidenta Československa. Od svojich rodičov a v škole sme sa dozvedeli ako ľudia žili v komunizme. Nesloboda, strnulosť a všeobecný nedostatok spolu s pocitom, že ľudia žijú vo vnútri koncentračného tábora (ostnaté drôty, vojaci so psami a samopalmi na hraniciach) boli hlavnými problémami vtedajšej spoločnosti. Mali by sme sa svojim rodičom poďakovať a vážiť si slobody, ktoré pre nás dosiahli. Niekedy sa však vynára otázka či si vydobytú slobodu vážime dostatočne, či ju nenechávame upadať do zabudnutia a len sa prispôsobujeme životnému štýlu. Sme naozaj takí slobodní ako sa cítime? Nie sme viazaní naším ekonomickým a sociálnym prostredím? Prečo sme vybudovali spoločnosť, v ktorej je vymožiteľnosť práva takmer nulová, v ktorej ťažko pracujúci doplácajú na tých lenivých, v ktorej po skončení vysokej školy pôjdete radšej čistiť zemiaky na západ ako pracovať za minimálku doma? Naozaj sme sa po roku 1989 stali slobodnými a nezávislými? Moja odpoveď znie: určite áno, ale v poslednej dobe mám pocit, že vydobyté slobody veľmi rýchlo strácame.
Ing. Ján Lajda: Tento štátny sviatok vnímam ako deň venovaný pamiatke či oslave udalosti, ktorú som nezažil alebo som bol príliš mladý na to, aby som si uvedomoval čo sa vtedy dialo. Pamätám si len život po prevrate, teda v demokratickom zriadení Slovenskej republiky a neviem ho porovnať s obdobím pred revolúciou. Podľa dostupných informácií si však myslím, že slovenský národ nebol v plnej miere pripravený na zmenu, ktorá sa udiala. Najmä z ekonomického hľadiska prebehla zmena katastrofálnym spôsobom a následky sú badateľné dodnes. Dokonca ani v súčasnosti, v roku 2012, nie je náš národ schopný využiť všetky výhody demokratického zriadenia, ale naopak, vo výraznej miere sa prejavujú nedokonalosti systému ako je korupcia, netransparentnosť a pod.
Bc. Ladislav Karas: Idea zmeny sa nenaplnila podľa očakávaní, keďže veľa vecí v našej spoločnosti nefunguje. Takže stále musíme pracovať na naplnení myšlienok 17. novembra. Osobne ma mrzí, že ako krajina nevyužívame svoj potenciál a zahadzujeme šancu, ktorú sme dostali. Treba si však uvedomiť, že po toľkých rokoch „železnej opony” to inak ani nemôže byť. Napriek existujúcim negatívam sa na Slovensku vytvára priestor pre šikovných a tvrdo pracujúcich ľudí.
Ing. Andrej Husár: Udalosti tohto dňa vnímam ako reprodukované informácie. Ja osobne som v tomto čase ,,bojoval za slobodu“ tým, že som sa zdokonaľoval v lezení po štyroch, zatiaľ čo státie na vlastných nohách bola moja ďalšia méta. Dnes je 17. november dňom, keď sa ľudia viac ako inokedy zamýšľajú nad otázkou: Je toto naplnenie našich predstáv o slobode a demokracii? Splnili sa naše túžby, sny a očakávania po dvadsiatich troch rokoch? Stojíme konečne na vlastných nohách? Odpovede nechávam na vás...
Renáta Chosraviová
