Slovenská poľnohospodárska univerzita veľa pre mňa znamená. Pamätám si aká vyplašená som v 17-tich rokoch nastupovala do prvého ročníka. Prežila som tu krásne roky. Sem-tam som sa učila, veľa športovala. Potom som tu roky pracovala. Veľmi som sa potešila, keď som dostala pozvánku na oslavu jej 60. výročia. Z 1440 minút, ktoré tvoria deň, som väčšinu venovala spomienkam. Na učiteľov, ktorých som dobre poznala, kolegov, spolužiakov, kamarátov.
Veď prvé, čo človeku príroda poskytne je priateľ. Chcela som sa s nimi stretnúť. Oslava bola príležitosťou. Prešli oficiality, aj chvíle strávené s pánom architektom Dedečkom. Bolo „milo“ – ako hovorievala naša suseda. Neskôr som sa pristavila pri skupinke ľudí. A nastal čas, keď pamäť prestáva fungovať. Boli tam dvaja muži, z ktorých zvlášť jeden mi niekoho pripomínal. Hodnotili sme oslavu, spomínali na roky prežité. Od „chlapcov“ som sa dozvedela, že končili štúdium na VŠP v Nitre v roku 1964. Potešila som sa, veď to bolo len rok predo mnou. Povedala som, že z ich ročníka som poznala veľa ľudí, napríklad istého Ruda, ktorého som chcela stretnúť. Vedela som, že našu univerzitu občas navštevuje. Jeden z mužov sa usmial a ukázal prstom na druhého. A vtedy sa mi vybavilo, kto to vlastne je. Nuž, onen Rudo. Bolo to radostné zvítanie. Ospravedlňovali sme sa jeden druhému. Donekonečna. Bol to pekný okamih. A to nám umožnila práve oslava. Pre mňa, a verím, že aj iných, veľmi vydarená. Nepokazilo ju ani zlé počasie, vietor, dážď, blato. Stretli sme sa so svojimi učiteľmi, priateľmi. A to bolo nádherné.
