Emil Špaldon, akademik: Správa o tom, že Vysoká škola poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach sa ruší a z poľnohospodárskej fakulty vzniká samostatná Vysoká škola poľnohospodárska v Nitre bola pre mňa osobne skoro ako nemiestny vtip, pretože 1. septembra 1951 som sa ešte len presťahoval z Nitry do Košíc, kde som pôsobil ako profesor, a presne o rok som sa musel sťahovať do Nitry.
Bolo to ťažké obdobie pre učiteľov, aj pre študentov. Vyučovalo sa asi na 12 miestach, ešte že tá Nitra bola vtedy taká maličká! Od začiatku som na VŠP budoval ako dekan Agronomickú fakultu, ktorá vtedy tvorila rozvojovú základňu celej vysokej školy.
Vladimír Bárta, publicista, vydavateľ: Pre štúdium v Nitre som sa rozhodol preto, lebo tu bolo najmenej matematiky, len jeden semester, a neoľutoval som! Boli to krásne bezstarostné časy. Na Kalvárii, kde bol vtedy internát, sa nás zišlo vyše stovky z celého Slovenska. V tom čase sa začal stavať areál novej školy. Prednášky a cvičká sme absolvovali pod Zoborom, na súde, na Kalvárii, v budove žrebčína, teda po celom meste. Takže cestou za inžinierskym diplomom sme museli prešľapať veľa kilometrov. Ale bolo to fajn.
Ondrej Hronec, profesor: V druhom ročníku sme v jednom semestri mali tri skúšky z chémie. Veľmi som sa ich obával. Jedna z nich bola u pána docenta Konštantína Holobradého. Učil som sa dosť veľa, ale keď som prišiel do kancelárie, skúšajúceho som poprosil o preloženie termínu o niekoľko dní. Nesúhlasil. Povedal, že buď pôjdem na skúšku teraz, alebo na opravný termín. Čo som mal robiť! Povedal som, že sa skúške podrobím. Otázky mi sadli, išlo mi to dobre, ale pán docent, keďže som na úvod povedal, že všetko neovládam, ma začal skúšať ďalej. Všetko som vedel. Napísal mi známku výborný, ale viac ako jednotka ma potešili jeho slová: „Mladý muž, ste usilovný mládenec, aj múdry, chýba vám však sebavedomie." To ma úžasne posilnilo a do konca štúdia mi pomáhalo. Nič som však neodflákal, mal som veľkú zodpovednosť pred rodičmi aj pred sebou.
Ján Škorňa, redaktor: Štúdium na VŠP považujem za najkrajšie obdobie v mojom živote. Vo štvrtom ročníku som promoval, aj sa oženil. Ako čerstvý inžinier som nastúpil do družstva v Jasení, v okrese Brezno. Trápil som sa tam pár mesiacov, ale bola to pre mňa jednoducho tragédia. Veľmi sa na to hodí definícia: nesprávny človek na nesprávnom mieste. Nakoniec som zakotvil v Slovenskej televízii.
Vojtech Tĺčik, podnikateľ: Pri všetkej skromnosti, ale aj tichej radosti, môžem povedať, že z našich rúk a hláv vyšlo toľko hodnôt, pridanej hodnoty, myšlienok, skutkov, kníh, časopisov, príspevkov, náročných analýz a nálezov, že nás niekto ťažko dobehne. Jednoducho povedané, usilovne sme sa na život pripravovali už v mladosti! Zvládnuť náročnú anorganickú chémiu či matematiku si vyžadovalo naozaj veľa námahy, zato sme si oddýchli pri zoológii, agrometeorológii či poľnohospodárskej botanike.
Stále som túžil robiť niečo iné ako ostatní a nechcel som byť „druhý“ v poradí. Veď som bol aj prvý (ako prvák) v našom ročníku, čo sa šťastlivo oženil so spolužiačkou Ľudmilou.
Mila Haugová, poetka: Škola je v mojich spomienkach krásna, keď je človek mladý, všetko je krásne. Žili sme v hlbokom socializme, ale boli sme veselí, občas aj smutní, neustále zamilovaní, tak, ako študenti v každej dobe. Boli to roky veľmi ľahké, ale zároveň aj veľmi ťažké. Som však rada, že som vyštudovala VŠP a nešla na filozofickú fakultu, pretože tu bol vo vyučovaní menší ideologický tlak. Odborné predmety sa predsa len nedali až tak vtesnať do predpísaných formúl. No a možno práve štúdiu na VŠP vďačím za to, že som sa hľadala, objavovala literatúru, knihy, kultúru a všetko, čo som mala rada. r
