V minulom storočí bolo niekoľko rokov s osmičkou na konci, ktoré priniesli do života sveta prevratné dejinné zmeny. A možno niekedy iba také obyčajné, ľudské. V našej rodine presne pred päťdesiatimi rokmi zaujal svoje miesto Mánes.
Nebol to, prosím, nijaký príbuzný ani podnájomník, ba ani menovec slávneho českého maliara. I keď - s obrazmi to súvislosť malo. Ba s nespočetným množstvom, aj keď len čierno-bielych, pohyblivých a neustále sa meniacich. Bol to jeden z prvých televízorov v našom mestečku. Zázrak ukrytý v drevenej debničke. Malé domáce kino. Doslova. Keď sa vysielal dôležitý futbalový zápas, naša obývacia izba sa naplnila do posledného miestečka. Predsa len to bolo iné, ako počúvať komentár z rádia! Minimálne polovička mužského obyvateľstva našej ulice sa náramne tešila z pekne vypracovanej akcie a gólu. Stoličiek nebolo dosť. Dym bolo možné krájať. Vlastný hlas nebolo počuť. Iba typický zvuk lúskania tekvicových jadierok a nadšené povzbudzovanie. Ženy a deti boli zatiaľ "uväznené" v spálni. Nuž čo, bolo to veľké čudo v tej dobe! A ako to už býva, v najlepšom obyčajne zaúradoval technický škriatok. Obraz sa zrazu skrivil, rozbehol alebo zazrnil. Vtedy bolo treba rýchlo na povalu a pootočiť anténu tak, aby sa opäť ustálil. No a keď nie anténa, tak sa na obrazovke objavil nápis so zdvorilým "prepáčte poruchu vo vysielaní". Stanice boli vtedy iba tri. Bratislava, Viedeň - malinké okno do slobodného sveta a občas Budapešť, ale tá mala "slabý signál". V mysli mi utkveli krásne rozprávky, prvé nemecké slovíčka a neskutočne atraktívne krasokorčuliarske výkony. Ostatné už odvial čas. Náš starý dobrý Mánes dávno odišiel do svojho technického dôchodku. Nie však spomienky na chvíle strávené v jeho spoločnosti. Už mi veríte, že prevratné zmeny nemusia byť svetoborné?
