TABAK
V starých kultúrach sa dym považoval za spojenie človeka s bohmi a jeho vdychovanie patrilo k náboženským obradom. Inhaláciu dymu z aromatických bylín ako liek predpisoval už v 5. storočí pred naším letopočtom Hippokrates.
Dávno predtým, ako Kolumbove lode zakotvili pri pobreží Ameriky, sušili Indiáni divorastúce rastliny tabaku, ktoré považovali za posvätné. Žiaľ, práve fajčenie tabaku bolo jednou z prvých vecí, ktoré sa od nich španielski námorníci naučili. Pozorovali, ako si domorodci vkladajú do úst zvitok tabakových listov, na jednom konci ho zapaľujú a vyfukujú dym. Napodobnili ich, zapáčilo sa im to a ako prví priniesli tento zlozvyk aj na náš kontinent. Pôvodne sa tabak v Európe považoval za všestranný liek a jeho fajčenie bolo výsadou najbohatších vrstiev. Do Paríža priviezol prvé tabakové semená francúzsky veľvyslanec v Portugalsku Jean Nicot de Villemain, podľa ktorého získala rastlina latinský názov Nicotiana tabacum L. V Uhorsku vypestoval prvé tabakové rastliny holandský prírodovedec Carolus Clusius, ktorý na svojich botanických cestách navštevoval aj Slovensko. V priebehu 16. storočia sa v španielskych kolóniách v Strednej Amerike rozvinulo pestovanie tabaku pre európsky trh a jeho fajčenie, žuvanie či šnupanie sa stávalo stále bežnejším. Už od začiatku mal však svojich odporcov. V roku 1624 uvalil pápež Urban VIII. kliatbu na všetkých, čo tabak šnupali a pápež Inocenc X. ju neskôr rozšíril aj na fajčiarov. Radikálnejšie tresty zaviedli v Rusku, kde im vraj rovno odrezávali nosy.
