Canisterapia (z latinských slov: canis - pes, therapia – liečba) je alternatívna psychoterapeutická metóda, ktorá využíva komplexné liečebné pôsobenie psa na zdravie a fyzickú, psychickú a sociálnu pohodu človeka. Zameriava na rehabilitáciu osamelých ľudí, prevýchovu emocionálne deprimovaných a problematických detí v rôznom veku, na zmiernenie ich sociálno-integračných problémov, ako aj stresujúcich životných podmienok ľudí.Priaznivo pôsobí pri liečení takej diagnózy ako je autizmus, epilepsia, mentálna retardácia, telesné postihnutie, zrakové postihnutie, depresia a ďalšie poruchy či už v rovine komunikačnej, emocionálnej, sociálnej, v motorike alebo vo vôľových vlastnostiach človeka.Je založená na dobrovoľnej činnosti psa a psovoda, vo väčšine prípadov bez nároku na akúkoľvek odmenu.

Počiatky canisterapie

Priekopníčkou pozitívnej interakcie medzi človekom a psom je E. Friedmannová, profesorka a vedúca Katedry zdravia a výživy Brooklinskej fakulty Mestskej univerzity v New Yorku, ktorá zaznamenávala fyziologické parametre kardiovaskulárneho systému psov, ich reakcie pri úľave po stresových situáciách či úzkosti. Na základe jej poznatkov je založená úspešná terapia s pomocou zvierat, ktorá sa osvedčila v mnohých odvetviach zdravotníctva vyspelých štátov (Nemecko, Francúzsko, Veľká Británia, USA, Kanada). U nás je však zatiaľ pomerne málo praktizovaná. Pozitívne účinky zvieraťa na človeka sú však dobre známe.

Pes - terapeut

Pre postihnuté deti i starších ľudí je pes obrovským zdrojom pozitívnej energie, podnetom pre pohyb a učiteľom komunikácie (v oblasti fyzioterapie a logopédie). V interakcii človeka so psom dochádza u oboch k zmenám fyziologických funkcií. Odborníci dokázali, žeobyčajné hladkanie psa pozitívne pôsobí na krvný tlak a nervovú sústavu človeka, ale i psa adeti vyrastajúce v blízkosti zvieraťa majú silnejší imunitný systém. Sú prípady, keď dokonca prítomnosť psa je jedinou motiváciou ďalej žiť. Ide hlavne o osamelé osoby, napr. dôchodcov, starších ľudí žijúcich v domovoch opatrovateľských služieb či ľudí po ťažkom životnom údere.

Druhy a formy canisterapie

Existujú dva druhy canisterapie:živelná - klasické spolužitie psa v rodine alebo riadená,keď pes patrí psovodovi a ten s ním chodieva cielene ku pacientom, na ktorých má zviera pozitívny vplyv. Živelná canisterapia je vhodná napríklad pre osamelých ľudí so sklonom k depresiám, starších ľudí, pre rodiny s deťmi, kde sú problémové či hyperaktívne deti.

V praxi sa aplikujú dve formy canisterapie - individuálna, vhodná pre imobilných klientov, s možnosťou zamerania na polohovanie a skupinová, určená viacerým klientom, skôr mobilným, zameraná prevažne na aktívnu činnosť. Pokiaľ ide o terapeutický proces, realizujú sa tri formy - aktivity s asistenciou psa, terapia s asistenciou psa a vzdelávanie za účasti psa. V prvom prípade ide o návštevy pacientov. Pes sa venuje skupine ľudí, nie je dôležitá základná diagnóza. Ide o motivačný, výchovný, odpočinkový a terapeutický prostriedok, zameraný na zvýšenie kvality života pacienta. Výsledkom je radosť, šťastie, spokojnosť zo sedení. Takúto formu terapie netreba plánovať a ani vyhodnocovať jej výsledok. Druhý proces je náročnejší – ide o dlhodobé začlenenie inštruktora a psa do terapie, ktorá je zameraná len na jednu alebo viac osôb s tým istým problémom. Vedie ju zdravotnícky profesionál so špeciálnymi odbornými vedomosťami. Používa sa na posilneniu žiaduceho alebo utlmenie nežiaduceho správania (napr. liečenie fóbií, nácvik chôdze). Výsledky sú objektívne pozorovateľné a merateľné. Canisterapeutické sedenia prebiehajú podľa plánovania s následnou dokumentáciou a vyhodnocovaním. Tretia forma sa využíva u detí pri špecifických poruchách učenia. Pri bežnom vyučovacom procese môže pôsobiť ako motivačný prvok, resp. ako učebná pomôcka. Vzdelávanie za účasti psa si vyžaduje prítomnosť alebo spoluprácu s pedagogickým personálom. Stanoví sa cieľ a následne sa vyhodnocujú výsledky.

Vplyv canisterapie

Z listu od rodičov trojročného Tomáška, ktorý som dostala počas písania mojej bakalárskej práce:

„V rámci canisterapie sa v roku 2008 Monika Kalászová so psom Rikym začala stretávať s naším synom Tomáškom Z. V tom období začínal robiť prvé kroky, ale samostatne chodiť ešte nedokázal. Prvé, čo sme si všimli bolo, že po hrách so psom a jeho majiteľkou sa zvýšila motivácia dieťaťa a chcel častejšie chodiť. Snažil sa psa viesť za vodidlo, a tým sa jeho chôdza precvičovala. Zlepšila sa jeho sústredenosť pri kreslení a hraní so psom. Nemal výhrady voči činnostiam, ktoré pomocou psíka vykonával formou hry. Dokázal pri nich oveľa dlhšie zotrvať a zväčšili sa aj vzdialenosti, ktoré prešiel. Všetci traja - psík, terapeutka a Tomáško si dobre rozumeli. Celkove vplyv canisterapie hodnotíme ako veľmi dobrý v rozvíjaní schopností nášho syna. Vplyv terapie trvá dodnes. Tomáško sám bez pomoci začína chodiť s naším psom, jeho vzťah k zvieratku je kladný, zlepšila sa hrubá i jemná motorika a veľa kreslí.“

Bc. Monika Kalászová, FAPZ

Autorka článku od roku 2007 do r. 2010 študovala na UVMaF v Košiciach v študijnom odbore kynológia. Od roku 2008 sa aktívne venuje canisterapii so svojím psom plemena cavalier king charles spaniel-tricolor. Canisterapeutickou inštruktorkou sa stala na základe úspešného absolvovania odborného seminára v Humennom, zameraného na prípravu canisterapeutických inštruktorov, ktorý každoročne organizuje Kynologický klub Eurocanis Humenné. Do roku 2009 vykonávala canisterapiu seniorov na sociálnych lôžkach v Zariadení opatrovateľskej služby a v Dome sociálnych služieb HUMAN v Revúcej. Neskôr sa venovala deťom vo veku od 10 mesiacov do 3 rokov v Detských jasliach Harmónia v Banskej Bystrici a v Materskom centre Meduška v Rožňave (www.meduska.prezentilia.com). Individuálne sa venovala malému pacientovi s detskou mozgovou obrnou (nadejchodit.sk).

56-9-10canisterap