Nielen meč je ostrá zbraň. Ľudský jazyk vie niekedy zraniť omnoho viac. O tom je aj tento príbeh. Vychýrený klebetník si jedného dňa uvedomil, že kdekomu ublížil, a preto sa vybral k učencovi po radu, čo si počať s čiernym svedomím. "Vezmi toto vrece peria a pri dverách ľudí, ktorých si ohovoril, vždy polož jedno pierko. Potom sa vráť a ja ti poviem, čo ďalej," poradil múdry muž.
Stalo sa. Klebetník sa po čase vrátil a čakal na ďalší pokyn. "Teraz choď, obíď všetky domy, pierka pozbieraj a prines ich späť!" vraví mu učenec. Nešťastník sa vybral splniť túto úlohu, pretože svedomie ho veru poriadne pálilo. Ale beda! Po pierkach ani chýru, ani slychu! Zronený zastal pred kmeťom, ktorý mu vysvetlil, že slová sú ako tie pierka. Ľahučko vyletia z úst, často bez rozmyslu a uváženia, či sú ozaj pravdivé, či niekomu neublížia, niekoho nerania. No vrátiť ich späť, to veru nemožno. Ani zahryznúť si do jazyka nepomôže, keď si už klebeta žije svoj vlastný bezočivý život. Čo s tým? Lepšie je aj v tomto prípade dvakrát merať a iba potom strihať. Pretože zošité, to už nie je ono!
Blíži sa koniec roka a s ním priehrštia najrôznejších predsavzatí. Vyskúšali sme už všeličo, odučiť sa fajčiť, zdravo žiť, navštevovať priateľov...Čo takto pouvažovať nad vrecom pierok? Klebetník z príbehu by určite potvrdil, že zbierať ich je nad ľudské sily. Prajem nám všetkým, aby sme to nikdy nemuseli. Aby naše slová pomáhali a hladili dušu. Nielen v nadchádzajúcich sviatočných dňoch, ktoré sú za dverami. Po celý rok!
