Sú veľké, malé i osobné výročia a už to tak býva, že človek, kým je mladý, myslí na to, čo má ešte pred sebou a keď zostarne, spomína na to, čo bolo a čo mu ešte zostáva. Sú výročia, ktoré bývajú medzníkom určitého obdobia.
I ja mám, ako mnohí moji kolegovia na univerzite, významné osobné výročia. Pred šesťdesiatimi rokmi som ako vojak základnej služby prišiel na Slovensko a 15. decembra to bude štyridsať rokov, čo som členom kolektívu pracovníkov školy, z toho pätnásť rokov dôchodcom.
Keď som v decembri 1967 nastúpil ako pedagóg na našu alma mater, okrem trémy a obáv, ktoré sa ma zmocňovali pri stretnutí so staršími pedagógmi, som mal zvlášť veľkú trému pred študentmi. Pred prednáškou som si preto zvykol opakovať prvú vetu, aby som získal odvahu pokračovať. Za roky pôsobenia na univerzite sa nahromadilo veľa zážitkov, na ktoré si hodno spomenúť. Nielen z pedagogického procesu, ale aj z mimoškolských aktivít. Či už to bolo zakladanie rozhlasového štúdia, práca v redakcii Poľnohospodára, praxe so študentmi na Slovensku i v zahraničí, práca v záujmových krúžkoch a veľa ďalších. V pamäti mi zostal študent z Afriky, syn vysokého hodnostára, s ktorým pricestoval na štúdiá osobný sluha. Bývali na internáte v jednej izbe, spolu študovali a obaja úspešne ukončili štúdium. Pri jednej besede som sa ho spýtal, ako to bude po ich návrate domov, keď sú obidvaja inžinieri. "Ja budem naďalej princ a on naďalej sluha," odvetil s úsmevom. Prezradil mi tiež, že po návrate domov si založí rodinu, podobnú našej. Keď som nechápal, vysvetlil mi: "Môj otec má päť manželiek a neviete si predstaviť, aké sú s tým starosti. Neprestajne určuje, ktorá je prvá, ktorá druhá... Podobne aj pri deťoch, prvá dcéra má nižšiu hodnotu ako syn druhej manželky, lebo za dcéru dostane kozu alebo ovcu, ale syn prinesie majetok, nevestu ako pracovnú silu a zabezpečí pokračovanie rodu. Ja budem mať rodinu ako u vás. Jednu manželku a frajerky..."
A takých zážitkov prejde človeku mysľou veľa, vynárajú sa najmä pri nejakom jubileu, stretávke, návšteve univerzity... Nemôže byť nič krajšie, ako keď idem po ulici a zrazu sa ozve: "Dobrý deň, pán asistent, ako sa máte? Pamätáte si na mňa? Učili ste ma..." Alebo keď sa v novinách, rozhlase alebo televízii objaví meno absolventa našej alma mater a poviem si: "Toho som poznal, to bol môj študent."
Po ukončení aktívnej pedagogickej činnosti som sa, ako dôchodca, i ja stal študentom SPU. Úspešne som ukončil tri odbory na Univerzite tretieho veku, záhradníctvo, ovocinárstvo a vinohradníctvo a napokon agroturistiku. Pri príležitosti "svojho" výročia by som preto chcel pozdraviť celú univerzitu, kolegov i študentov a popriať im, aby aj oni v seniorskom veku spomínali na svoju školu s radosťou, ako dnes ja.
