O NAŠOM VZŤAHU KU KULTÚRNEMU DEDIČSTVU
Prekrásne zákutia prírody, modelované ľudskou rukou. Ako vence obopínajúce starobylé sídla. Viedenský Schönbrunn, moravské Buchlovice, ale i naše Topoľčianky. Historické záhrady a parky. Živé a neustále sa meniace umenie, ktoré vyžaduje starostlivosť ľudskej ruky.
Sú aj tu, okolo nás. Lenže... Už nie sú tým, čím bývali. Alebo čím by mohli byť. Prečo? Veľa nezodpovedaných otázok. Pokúsme sa hľadať odpovede na niektoré z nich s Ing. RICHARDOM KUBIŠTOM, PhD., z Katedry záhradnej a krajinnej architektúry FZKI.
Kaštiele a parky nie sú na území Slovenska ničím výnimočným. Nájdeme ich snáď v každej väčšej či menšej obci.
- Áno, v minulosti, v časoch po tureckých nájazdoch, si tu uhorská šľachta stavala svoje letné sídla a ruka v ruke s tým podnietila aj rozvoj umenia tvorby parkov. Kaštiele boli spravidla menšie, zato obklopené rozľahlými parkmi. Trochu zjednodušene možno povedať, že v každej druhej obci máme historický park. V niektorých až päť či dokonca desať. Nitriansky kraj má asi 300 obcí a nachádza sa tu vyše 150 parkov. Oficiálne je na celom území Slovenska štátom evidovaných 425 parkov, čo je dosť skresľujúce číslo, pretože v evidencii ministerstva životného prostredia sú uvedené len tie najzachovalejšie. V skutočnosti je ich oveľa viac. Problém je v tom, že parky sú chránené podľa dvoch zákonov. Na jednej strane ako chránené územie prírody podľa zákona o ochrane prírody a krajiny, na druhej zas podľa zákona o ochrane pamiatkového fondu. Existuje aj tretia možnosť, že obecný úrad vyhlási park za miestnu pamätihodnosť.
V okolitých krajinách sa cestovateľovi či turistovi ponúka aj nádhera zachovaných alebo obnovených zámockých parkov. Pastva pre oči, ale aj dušu, ktorá hľadá relax...
- Možno si viac cenia to, čo im minulosť zanechala. Uvedomujú si, že to nie je iba fráza, keď sa povie kultúrne dedičstvo národa. V skutočnosti je to obrovský rozvojový potenciál pre daný región. Tisíce turistov obdivujú napríklad krásy moravskej Lednice. Domáci vedia, že sa im oplatí objekty udržiavať, pretože sú lákadlom pre cestovný ruch a s ním spojenú ekonomiku. Mali by sme si z nich brať príklad. Bola by večná škoda nechať spustnúť naše parky, zabudnúť na ne a rozparcelovať ich, ako sa to dnes často stáva. Bolo by treba porozmýšľať, ako ten-ktorý historický objekt zrekonštruovať a vytvoriť z neho magnet pre turistov a impulz pre rozvoj regiónu.
Ktoré miesta vás osobne najviac upútali?
- Netreba chodiť ďaleko, veď hneď za hranicami je už spomínaná Lednice. Vo Viedni je veľké množstvo nádherných záhrad, veľmi vzácny secesný park, také niečo málokde vidieť. V maďarskom Gödöllő je zas kaštieľ a park, preslávený cisárovnou Alžbetou, zvanou Sisi. Kaštieľ bol kompletne zrekonštruovaný a obnova parku je na dobrej ceste. Za drahé peniaze bolo dokonca obnovené historické drevené divadlo v objekte kaštieľa. Koncentrácia týchto zaujímavých prvkov zvyšuje hodnotu a atraktívnosť objektu. Aj vo Varšave je čo obdivovať. Na rozdiel od nás si oveľa viac cenia historické objekty. S Rakúskom sa nechcem ani porovnávať, zabehnutý systém starostlivosti o kultúrne dedičstvo tam funguje presne tak, ako má. To znamená, že aj súkromné parky či záhrady sú určitý čas prístupné verejnosti, organizujú sa v nich záhradné slávnosti, koncerty. Na základe dobrého projektu môžu majitelia dostať podporu od štátu, keďže zachovávajú kultúrne dedičstvo a zároveň ho sprístupňujú verejnosti.
Prvá takáto lastovička bola tohto leta aj v nitrianskom podhradí...
- V súvislosti s touto akciou mi chýbala hlbšia myšlienka, koncovka. Sprístupnenie záhrad pre verejnosť by bolo cennejšie, keby bolo spojené s ich rekonštrukciou. Záhradky nie sú veľké a predstavte si, že by sa každý rok aspoň jedna zrekonštruovala, po desiatich rokoch by boli všetky dané po pôvodného stavu. Takže nie iba hovoriť, publikovať, ale niečo pre ne aj urobiť. Počiatočným krokom k záchrane zdevastovaných parkov a záhrad je poznanie skutkového stavu. - Samozrejme, prvým stupňom je dokumentácia, kategorizácia, uvedomenie si hodnoty jednotlivých objektov. Tejto téme som sa venoval vo svojej dizertačnej práci.
No to musela byť vskutku mravčia práca! Koľko záhrad a parkov ste v našom Nitrianskom regióne zdokumentovali?
- Stopäťdesiat, "kobercovo", všetky rad za radom. Od tých najzničenejších až po najzachovalejšie. Nie je to konečné číslo, tých objektov je určite viac, ale tak či tak je to najrozsiahlejšia evidencia týchto objektov.
Aký vzťah majú domáci obyvatelia k svojim parkom?
- Možno tu pozorovať generačné rozdiely. Mladí ich využívajú mierne devastujúcim spôsobom. To by možno nebol až taký problém, keby tam bola zabezpečená adekvátna starostlivosť o zeleň. Keby bol park udržiavaný, možno by sa aj mladí k nemu inak správali. Staršia generácia si uvedomuje hodnotu parku a snaží sa ho chrániť. Aj prístup starostov je rôzny. Niektorí v nich vidia lukratívne pozemky pre individuálnu výstavbu. Ďalší nachádzajú vo svojom historickom dedičstve hlbší potenciál pre rozvoj obce. Ťažko generalizovať. Najlepšia alternatíva, aj keď nie dokonalá, je asi tá, keď sa historické objekty dostanú do súkromných rúk silného investora, ktorý si je vedomý aj morálnej hodnoty objektu a nesnaží sa silou-mocou pretvoriť ho na svoj obraz, pristavovať k nemu umelé fóliové jazierka, bazény a iné prvky, ktoré do parkov jednoducho nepatria.
Myslím si, že aj tu zohráva dôležitú úlohu výchova...
- Určite. Pozerám sa do budúcnosti optimisticky a verím, že sa to časom zlepší. Keď bude viac peňazí, ujde sa viac aj na kultúru, aj tú živú, ktorá je zosobnená v našich parkoch.
Môžu sa majitelia takýchto historických objektov, ktorým záleží na ich záchrane, obrátiť na vašu fakultu o radu či konkrétnu pomoc?
- Usilujeme o to, veď na Katedre záhradnej a krajinnej architektúry našej fakulty sa vyučuje predmet obnova historickej zelene. Snažíme sa ku konkrétnemu objektu vždy pristupovať komplexne. Skupina študentov si napríklad vyberie objekt a usiluje sa na ňom uplatniť vhodné a správne princípy rekonštrukcie. Je to súčasť štúdia v piatom ročníku. Pravda, vyžaduje si to od študentov aj exkurz do histórie.
Držím v ruke vašu knihu s názvom Historické parky a záhrady. Nitriansky kraj. Zalistujme v nej...
- Už som spomínal, že som sa dokumentovaním parkov a záhrad venoval vo svojej dizertačnej práci. Že sa z nej napokon zrodila knižná publikácia, je zhoda priaznivých náhod. Bola tu možnosť popularizovať danú tému a podarilo sa nám získať grantové prostriedky z ministerstva kultúry. Aby som ju čitateľom priblížil, poviem, že farebná časť dokumentácie je zo súčasnosti, vznikla v priebehu štyroch rokov. Čierno-biela časť, to sú reprodukcie 50- a 100-ročných fotografií. Pred polstoročím bol vykonaný rozsiahlejší prieskum objektov v pamiatkovom ústave. Pri každej fotografii je uvedený autor a rok vzniku fotografie. Storočné fotografie predstavujú reprodukciu z publikácie, ktorá bola spracúvaná na území Uhorska na prelome 19. a 20. storočia. Jedna kapitola viaczväzkovej knihy bola vždy venovaná šľachte a jej sídlam. Reprodukovaná mapová dokumentácia spred sto rokov je doplnená o súčasný stav a rozsah objektov. Ich porovnaním zistíte, že časom došlo k redukcii pôvodnej rozlohy. Niektoré objekty zanikli, napriek tomu je stále čo zachraňovať. Určite sa nedá všetko, napriek tomu sa treba o to aspoň pokúsiť. Bolo by treba k tomu pristupovať systematicky, formou štátnej podpory a tou podnietiť aj súkromných investorov, aby bol zabezpečený správny prístup k rekonštrukcii jednotlivých objektov. Nie zbúrať ich a postaviť si vilu, ale skôr uvažovať komplexne v regionálnom kontexte. V posledných desaťročiach bolo mnoho kaštieľov a parkov zlikvidovaných. Nevyhovovali ideologicky, zámerne boli v nich umiestňované rôzne ústavy, školy, internáty. Neboli udržiavané, upadali, stávali sa útulkom rôznych sociálnych živlov...
V knihe mapujete Nitriansky kraj. Ale počula som, že budete v tejto práci pokračovať...
- Áno, prebieha mapovanie objektov v Trnavskom kraji. V budúcnosti by som chcel zahrnúť do tejto práce aj Bratislavský kraj, časom možno celé Slovensko.
Ďakujem za rozhovor!
KATARÍNA POTOKOVÁ
Publikácia Historické parky a záhrady je vzácnym dokumentom, ktorý bez ružových okuliarov poukazuje na súčasný stav kedysi krásnych a zaujímavých objektov ľudskej tvorivosti. Zároveň chce byť aj inšpiráciou pre tých, ktorým záleží na zachovaní ich odkazu budúcim generáciám. Možno i pre tento odkaz bola na tohtoročnom Agrokomplexe ocenená Zlatým kosákom.
Klasicistický kaštieľ v Palárikove
Súčasťou areálu palárikovského kaštieľa je rímsko-katolícky kostol
Foto: Richard Kubišta
