Po troch mesiacoch od návratu z Nového Zélandu, prišiel spolužiak Tomáš s myšlienkou, vybrať sa toto leto na Kaukaz. Nebolo ma treba veľmi prehovárať. Po niekoľkotýždňovej príprave, vybavovaní víz, kondičnej príprave, prečítaní množstva článkov a naštudovaní základov azbuky vyrážame trinásteho augusta na ďaleký Kaukaz.
Cesta vlakom začína v Trenčíne, typicky slovensky, s dvojhodinovým meškaním. Pokračujeme cez hraničný priechod Čop, kde sa dvere Európskej únie za nami zatvárajú. Ďalšia zastávka je Kyjev. Voľný poldeň využívame na prehliadku centra, ktoré nás očarilo hlavne zdobenými kopulami pravoslávnych chrámov. Po návšteve ukrajinskej metropoly nasadáme do vlaku, v ktorom strávime ďalšie dva dni v obave, koľko dolárov bude treba "vysoliť" na ukrajinsko-ruskej hranici. Našťastie, naše obavy sa nenaplnia a my vystupujeme v Piatigorsku. Vlak prichádza na minútu presne, hoci má za sebou už asi 1700 km. Sme očarení výborne vybavenými vlakovými stanicami, porovnateľnými so západnou Európou a na míle vzdialenými od slovenskej reality. Napríklad na stanici v Piatigorsku sú televízory s LCD obrazovkami a cestujúci si môžu krátiť chvíle čakania sledovaním ruskej televízie. Pokračujeme do Nalčika, najväčšieho mesta centrálneho Kaukazu a potom do dedinky Elbrus, nazvanej podľa najvyššieho vrchu Európy. Prvé dni pobytu venujeme najmä aklimatizácii. Stretávame príjemných ľudí, hlavne Ukrajincov, Rusov, delia sa s nami o jedlo a my im ponúkame naše domáce. To nás znova utvrdzuje v tom, že nezáleží, v akej krajine sme, ale na akých ľudí narazíme. Po aklimatizácii vyrážame k hore. Do výšky 3700 metrov sa vezieme lanovkou spolu s Rusmi. Cieľom väčšiny z nich je konečná stanica lanovky, odkiaľ si chcú odfotografovať kopec. Tomáš a ja vystupujeme do výšky 4000 metrov, kde rozbalíme stan a prespíme. Na druhý deň o 3:15 tamojšieho času vyrážame zdolať najvyššiu horu Európy. Cesta na vrchol je náročná, často musíme stáť a vydýchavať, nedostatok kyslíka je citeľný. Teplota pri východe slnka je okolo mínus 20 stupňov.
Asi o pol desiatej stojíme vo výške 5642 metrov, šťastní, že sme zdolali najvyšší vrch "Malých Himalájí", ako sa často nazýva pohorie Kaukaz.
Ďalšie dni chceme vyliezť na kopce, ktoré síce výškou nedosahujú Elbrus, ale sú náročnejšie na výstup. V doline Adyl Su stretávame študentov z Moskovskej univerzity. Robia výskum na ľadovci Džantugan, ktorý, ako sa dozvedáme, je jeden z desiatich ľadovcov sveta, zapísaných v UNESCO. Nad ním sa vypína nádherný štít, ktorý dosť pripomína Matterhorn. Výstup naň znemožňujú ľadovcové trhliny a padajúce lavíny. Ťažko sa zmierujeme s tým, že ho nemôžeme zdolať. Možno sa to podarí nabudúce. Vystupujeme na iný kopec - Viatau (3820 m) a presúvame sa do poslednej doliny Adyr Su. Tu je vybudovaný horolezecký tábor, z ktorého sa zdolávajú najnáročnejšie kopce centrálneho Kaukazu. Po dni odpočinku sa vydávame na kopec s humorným názvom Ťu-Ťu (4400 m). Cesta na vrchol je technicky náročnejšia ako na Elbrus, pretože už napadol nový sneh. Prechádzame po úzkom hrebeni, únava po dvoch týždňoch je značná, ale po ôsmich hodinách ho zdolávame.
Dohodneme sa, že dva týždne strávene v horách nám úplne stačia, hoci pôvodný plán bol o týždeň dlhší. V Piatigorsku sa prvýkrát za štrnásť dní umývame v teplej vode, miesto vody z ľadovca. Tri dni strávene vo vlaku ubehnú - ako to už býva pri návrate domov - veľmi rýchlo a my, plní radosti, vystupujeme na Slovensku.
PAVEL HALAŠKA,
5. FZKI
Pavol Halaška a Tomáš Ďuriš na najvyššom vrchu Kaukazu
Foto: autor
