Pred niekoľkými dňami prišla tlačová správa o tom, že deň svätého Urbana, patróna vinohradníkov, využili v Modre na to, aby otvorili verejnosti pivnice, ale upozornili ju aj na problémy našich vinohradníkov a vinárov. Pretože globalizácia a kríza ani ich neobchádza. A pritom, ako vieme, víno, jeho produkcia aj konzumácia, je oddávna súčasťou našej kultúry. Vieme o tom veľa, no predsa...
Raz som čítala zaujímavý článok o obyčaji zo začiatku 19. storočia: šľachtici, veľmoži, ale ani obyčajní mešťania či sedliaci nikdy pri svojich prípravách na dlhšie cesty nezabudli vziať si do koča či do voza akúsi „prepravku“, plnú fliaš s vínom. Bola to debna s poklopom a priehradkami, umelecky stvárnená, vyrobená zo vzácneho dreva, ozdobená podľa vkusu a mešca majiteľa kovaním, obtiahnutá kozinkou, vystlaná mäkkou látkou, aby sa fľaše vzácneho moku na hrboľatých cestách nebodaj nerozbili. Pretože víno sa pokladalo za skutočný poklad pre pocestného v časoch, keď nebolo veľmi vhodné piť vodu z dedinských studní a neexistoval cestovný poriadok o tom, do ktorého hostinca koč dorazí do západu slnka. Okrem toho sa však za dôležitú považovala aj príjemná pohoda počas namáhavej cesty a aj tu bolo víno, niečo domácke, na dobrej pomoci. Že to bolo veľmi dôležité, o tom svedčia aj dobré rady z ľudových kalendárov 19. storočia. „Pribaľ si prepravku do rebriny!“ Ľudová spisba však poznala aj opačný pól. „Bodaj by ti vytiekol obsah prepravky!“ zahromžil si na adresu nepriateľa nejeden nežičlivec.
Toľko o zvyklostiach dávnejšej minulosti. Keď sa však vrátime do reality, bude namieste, ak poprajeme našim vinohradníkom a vinárom dobrý rok. A milovníkom zlatistého moku? Krásne zážitky s ním, trebárs aj na (vínnych) cestách – aj keď, ruku na srdce, dnes už nie je v našich končinách núdza o dobrú pitnú vodu!
