Mám rada tieto výjazdové pracovné dni. Raz ročne, vždy v máji, sa schádzame pred aulou, kde na nás čaká autobus do cieľovej stanice s názvom Vysokoškolský poľnohospodársky podnik. Scenár podobný ako vlani a predvlani, no obsah iný. Mení sa v závislosti od toho, aké počasie ho ovplyvňuje, čo káže mocná ruka trhu. Veličiny, ktoré vedú naše kroky, ale ovplyvniť ich, to nie je vždy v ľudských silách.
Z okna autobusu sledujem neuveriteľne pôsobivú, jarným dažďom vyumývanú prírodu, žlté repky, jagajúce sa mladé lístočky stromov a tráv, mierne zvlnenú krajinu ako z pohľadnice. Pohľad, pre hospodára možno bežný, no pre mestského človeka, čupiaceho deň čo deň v kancelárii, priam sviatočný. Buď mi preto odpustené, že mu dávam prednosť pred štatistikou a ekonomickými ukazovateľmi. (Veď tie sú na papieri a večer si ich doma určite preštudujem, pán riaditeľ!)
A keď vystúpime z autobusu, začína sa „vyučovanie“. Za niekoľko hodín si urobím nielen obraz o gazdovaní nášho podniku, ale aj o tom, čo sa deje v rezorte, doma, vo svete. Z čoho pramení radosť, čo je dôvodom kresliacim vrásky na čelo. Z výkladu kompetentných odborníkov, ale aj z diskusií, vzájomných rozhovorov, ktoré spolu s kolegami z rôznych pracovísk univerzity vedieme, keď prechádzame hospodárskymi dvormi. Verte, neverte, je to vzácna príležitosť pohovoriť si, o všeličom. O úžitkovosti a výnosoch, nových strojoch, ale napríklad aj o zdraví, deťoch a vnúčatách. To všetko sa vojde do programu kontrolného dňa. A vôbec nevylučuje! Naopak, obohacuje. Informačne, ale najmä ľudsky. A preto mám rada tieto dni.
