Slovensko dalo svetu celý rad vynikajúcich učencov, z ktorých mnohí si nemohli nájsť uplatnenie doma a museli žiť a pracovať v cudzine. Patril k nim aj MUDr. PAVOL ADÁMI (1739-1814), univerzitný profesor vo Viedni a v Krakove, významná postava v dejinách veterinárneho lekárstva vo svete.
Vo feudálnych pomeroch rakúsko-uhorskej monarchie bol jednou z najvýznamnejších osobností vtedajšieho vedeckého sveta. Jeho prínos pre rozvoj veterinárnej medicíny je významný nielen z domáceho, ale i medzinárodného hľadiska.
Lekár a zverolekár Pavel Adámi sa stal známy ako zverolekár – špecialista a priekopník v liečbe moru dobytka, zavlečeného do Uhorska z východu. Liečba tohto závažného ochorenia bola v krajine dlho neúspešná. Jednou z príčin bol aj nedostatok zverolekárov. Túto situáciu ilustruje aj okolnosť, že ešte aj o sto rokov neskôr bol v Uhorsku pomerne nízky počet zverolekárov. Podľa úradnej štatistiky z roku 1867 pripadal v Uhorsku jeden zverolekár na 50 míľ, kým napríklad v Nemecku na jedného zverolekára trištvrte až šesť míľ.
Pavel Adámi sa narodil 18. januára 1736 v Beluši, v Trenčianskej župe. Vyštudoval medicínu vo Viedni. Už počas štúdia ho zaujali nákazlivé choroby zvierat. Dva roky po promócii ako úradný infekčný lekár vyšetroval a pomáhal likvidovať motoličnatosť oviec v Chorvátsku, slintačku a krívačku na Morave, slezinnú sneť hovädzieho dobytka v Dolnom Rakúsku, v Čechách a Sliezsku. V Korutánsku a v Novohradskej stolici sa zaoberal pokusmi s očkovaním proti moru dobytka. Na základe svojich výskumov prišiel k záveru o potrebe preventívneho očkovania úžitkových zvierat, vypracoval a poslal dvorským úradom návrh opatrení na prevenciu a liečenie moru dobytka a ovčieho svrabu. Jeho návrhy sa však nerealizovali, pretože nemal podporu centrálnych ani regionálnych orgánov monarchie.
Roku 1765 bol promovaný a v roku 1767 vymenovaný za fyzikusa do Chorvátska. Neskôr bol infekčným lekárom v Štajersku. Pri novej organizácii lekárskeho štúdia ho vymenovali za profesora zverolekárstva na univerzite v Krakove. Na odporúčanie osobného lekára Márie Terézie a prefekta dvorskej knižnice Gerharda van Swietena menovali 4. marca 1775 Pavla Adámiho za profesora náuky o nákazách zvierat na novozriadenej katedre zverolekárstva na viedenskej Lekárskej fakulte. Tam založil katedru epizootológie. Na univerzite pôsobil do konca roku 1780. V rokoch 1781-1782 vyšlo vo Viedni v nemčine jeho dvojzväzkové dielo Beiträge zur Geschichte der Viehseuchen in den k. k. Erbländern (Príspevky k dejinám dobytčích nákaz v cisársko-kráľovských dedičných krajinách). Do roku 1809 pôsobil na univerzite v Krakove, odkiaľ odišiel zo zdravotných dôvodov. Začiatkom roku 1810 sa vrátil do Viedne, kde žil v skromných pomeroch až do svojej smrti. Zomrel 11. novembra 1814 vo Viedni, kde je aj pochovaný.
Dekrét Márie Terézie o boji proti šíreniu nákazlivých chorôb hospodárskych zvierat.
