55-16-17cuvac2 Čuvač je živá kultúrna pamiatka, ktorú musíme zachovať pre budúce generácie. Zakladateľ chovu slovenského čuvača prof. Antonín Hrůza kedysi v novinách čítal slová spisovateľa Karla Čapka: „Povedal by som, že vyšší biologický typ spoločnosti a národa sa prejavuje vo vyššej biologickej úrovni jeho domácich zvierat.“

Pri tejto príležitosti upozornil na pravdepodobnosť vyhynutia fatranského čuvaša. Čapek tým myslel slovenského čuvača a upozornil tak prof. A. Hrůzu na myšlienku záchrany tohto krásneho horského psa, žijúceho v slovenských horách. Semienko padlo na úrodnú pôdu a v roku 1929 sa narodil prvý registrovaný vrh čuvačov.

História plemena

V horských oblastiach Kaukazu, Álp a Pyrenejí sa po stáročia chovali veľké, mohutné, biele psy. Neskôr sa stali základom pre vznik viacerých plemien, medzi ktoré patril aj slovenský čuvač. Ide v podstate o psa dogovitého pôvodu, tzv. horského typu s dlhou srsťou na tele a s krátkou srsťou na tvári a časti končatín. Prvé informácie, ktoré bližšie určujú priameho predka slovenského čuvača, pochádzajú až z 19. storočia. Pravdepodobne v tomto období ešte dochádzalo ku kríženiu slovenského čuvača s komondorom, ruskou ovčiarkou a dokonca i s barzojom. Prikrížení boli aj veľmi podobní zástupcovia plemien pomoranského ostroža a pomaranského pudla. Na Slovensku ho spočiatku nazývali čuvaš. Až A. Hrůza (zakladateľ chovu slovenského čuvača, profesor na Univerzite veterinárneho lekárstva v Brne), ako sám napísal, toto slovo počeštil na „čuvač“. Slovo je odvodené od slov „čuť a počuť“. „Choď čuvať“ znamená „choď poslúchať – naslúchať - strážiť“. Je to vlastne povel, ktorý slovenský čuvač od svojho majiteľa dostával najčastejšie, pretože jeho hlavnou úlohou bola ochrana stáda pred vlkmi, medveďmi, ale aj pred zlodejmi. Do čela stáda bol posielaný skôr výnimočne, ovce tam zastavil a strážil tzv. brázdu, za ktorú pasúce sa ovce nesmeli. Týmto sa jeho priama práca so stádom väčšinou končila.

Slovenský čuvač v 20.storočí:

Začiatkom 20. storočia sa čuvač rozdeľoval na dva rázy: veľkého horského čuvača s výškou 65 cm (pes) a 60 cm (fena) a čuvača malého nížinného rázu s výškou 40-50 cm. V tejto dobe bol na Slovensku ešte veľmi rozšírený. Žiaľ, situácia sa pomerne rýchlo zmenila a v 30–tych rokoch 20. storočia, ako uvádza prof. A. Hrůza, dochádzalo k hromadnému vyvážaniu slovenského čuvača do Nemecka a pravdepodobne i do Maďarska. Týmto početnosť populácie plemena prudko klesala. Došlo to tak ďaleko, že slovenský čuvač, podobne ako maďarský kuvasz, sa ocitol na pokraji vyhynutia.

Prof. Hrůza sa však nevzdával a založil vlastnú plemennú knihu. Prvé dve šteňatá privezené z Tatier boli do tejto plemennej knihy zapísané 4. júna 1929. Plemenný štandard bol vypracovaný až v roku 1947 a slovenský čuvač sa dočkal medzinárodného uznania 18. augusta 1965. Stal sa tak prvým slovenským medzinárodne uznaným plemenom. Prvý chovateľský klub, „Špeciálny spolok chovateľov tatranských - ovčiarskych čuvačov so sídlom v Brne“ bol založený 23. septembra 1933. Na tento spolok nadviazal svoju činnosť Klub chovateľov slovenských čuvačov, ktorý vznikol v roku 1958. Po dr. Hrůzovi prevzal žezlo dlhoročný propagátor plemena a hlavný poradca chovu, doc. Dr. Ing. Vilém Kurz. Jeho nasledovníkom a zapáleným nadšencom pre toto plemeno je Ing. Zdeněk Kunzl, ktorý od roku 1987 zastáva funkciu tajomníka Klubu chovateľov slovenských čuvačov.