Pri počutí slova „biodiverzita“ sa mi automaticky vybaví moderné laboratórium so zložitými mikroskopmi a inými, tajomne vyzerajúcimi prístrojmi, okolo ktorých sa nehlučne pohybujú výskumníci v bielych plášťoch. Asi je to choroba z povolania, že výskum rovná sa labák. Ale moje roky strávené na univerzite to hádam ospravedlňujú.
Biodiverzita, rôznorodosť v prírode, to však nie je „laboratórna“ záležitosť, je to život sám. Všetko do všetkého zapadá a všetko so všetkým súvisí. Každá rastlinka a či živočích má svoje miesto a poslanie. Uvedomíme si to najskôr vtedy, ak z nejakého dôvodu chýbajú. Aj pyramída z karát, ktorú si staviame pre potešenie, spadne, len čo nie sme dostatočne opatrní, nie? Že by sme aj rôznorodosť v prírode boli schopní zachovať, keby sme boli citlivejší a opatrnejší voči tomu, čo nás obklopuje, živí, šatí, či jednoducho teší?
Zaujala ma myšlienka prezidenta senátu, dohliadajúceho nad činnosťou výskumných ústavov biologického zamerania v Nemecku. Napísal ju do úvodníka časopisu, venovaného biologickej rôznorodosti a kvalite našej výživy. Rozvíja úvahu, že je síce možné dlhodobo uchovávať vlastnosti kultúrnych rastlín či hospodárskych zvierat v génových bankách, no ak má byť tento potenciál skutočne zachovaný pre budúcnosť, musíme sa oň aktívne zaujímať. My, konzumenti. Prečo raz neochutnať jablko neznámej či starej odrody, alebo mäso ošípanej, ktorá sa stáva v našich chovoch už raritou? A ak je chuť dobrá, prečo ich neoživiť a nevrátiť do kolobehu? Aby sa nestali položkou v červenej knihe ohrozených. Zaujímavý postreh, myslím si. A možno aj návod, ako popularizovať vedu, ktorá je pre laika opradená rúškom tajomstva. Verili by ste, že aj chuť šťavnatého jabĺčka zo starého sadu je vlastne kúskom vedy? Verte, neverte, je to tak!
