V Katedrále sv. Emeráma na Nitrianskom hrade sa koncom júla konala omša na pamiatku sv. Ladislava. Pri tejto príležitosti boli po prvýkrát čestným krížom pomenovaným po tomto svätcovi vyznamenané osobnosti podzoborského regiónu, ktoré svojou výskumnou aj publikačnou činnosťou usilujú o propagáciu historických hodnôt a kultúrneho dedičstva tohto kraja. Bol medzi nimi aj doc. Ing. ALEXANDER FEHÉR, PhD., z Katedry udržateľného rozvoja Fakulty európskych štúdií a regionálneho rozvoja.
Výbor, ktorý rozhoduje o udelení Čestného kríža sv. Ladislava, ocenil jeho aktivity v kultúrnej, humánnej a spoločenskej sfére týkajúce sa podzoborského regiónu, ktoré vykonáva nad rámec svojich pracovných povinností. „Nakoľko moja práca je skôr prírodovedná, zaoberám sa otázkami udržateľného využívania prírodných zdrojov, ocenenie ma prekvapilo,“ priznal sa doc. Fehér na začiatku krátkeho rozhovoru.
Sú prírodné vedy zlučiteľné s humánnou či komunitnou sférou?
- Udržateľný rozvoj je na rozhraní environmentálnej, sociálnej a ekonomickej sféry. Po nástupe na Katedru trvalo udržateľného rozvoja som učil aj také predmety, ako sú dejiny poľnohospodárstva či história a kultúra vidieka. Aj environmentálne predmety, ktoré v súčasnosti učím, majú silný humánny ráz. Veď problémy v skutočnosti nespôsobuje príroda, tá vo svojej podstate funguje dobre, ale ľudia, ktorí si ešte stále neuvedomili svoje skutočné a oprávnené alebo neoprávnené materiálové či priestorové nároky. Je to teda o ľuďoch a etike.
Čo pre vás znamená toto vyznamenanie?
- Nikdy som nepociťoval potrebu byť ocenený, môj život bol a je „nastavený“ inak. Neuchádzal som sa o vedúce miesta, ktoré mi boli dostupné, niektoré mi doslova „prischli“. Hľadám určitú vyváženosť medzi súkromným a profesijným životom, pričom si plne uvedomujem, že nie som vševed a relativitu akademických titulov som pochopil pri snahe habilitovať sa na jednej slovenskej univerzite. Toto vyznamenanie v určitom slova zmysle pre mňa znamená viac ako niektoré akademické ohodnotenia. Hybnou silou však musia byť skutočné hodnoty a pre mňa je dôležitý aj postoj a pochopenie nadriadených a niektorých kolegov, za čo som im skutočne vďačný.
Vydali ste básnickú zbierku, napísali niekoľko obecných monografií, ste spoluzakladateľom spolku priateľov vína a veľa cestujete. Dá sa to všetko zvládnuť?
- Určite, pretože príroda a umenie v širšom slova zmysle musia ísť spolu, ruka v ruke. To len naša súčasná spoločnosť ich tak striktne diferencuje. Na starých univerzitách sa predsa vyučovali spoločne. Mňa to nerozptyľuje, skôr naopak, pomáha mi to pri odhaľovaní skrytých vecí a vytvára harmóniu, konzistentnejší a holistickejší pohľad na svet. Čo sa týka vína, telo a duša sa stretli práve vo víne. Je to výnimočný mok, k dobrému vínu mám úctu a rešpekt a som aj vinohradník a vinár. Cestovanie mi energiu určite neodčerpáva. Opak je pravda. Precestoval som niektoré exotické krajiny, Brazíliu, Bolíviu, Peru, Kolumbiu, Maroko, Thajsko, Laos, Myanmar, Malajziu, Mongolsko, severný Kaukaz a takmer celú Európu. Cudzie kraje sú pre mňa zdrojom inšpirácie, ale aj objektom štúdia. Som vášnivý jachtár, potápač, cyklista, zberač prírodnín.
Aké sú vaše plány do budúcnosti?
- Byť dobrým človekom, neúnavným bádateľom a náročným pedagógom. Chcel by som dokončiť niekoľko rozpracovaných rukopisov, v najbližšom polroku čakám na vydanie vysokoškolskej učebnice vo Švédsku. Som jej spolueditorom a spoluautorom. Najviac ma fascinuje práca v teréne, no ako pedagóg mám na to skutočne veľmi málo času. Našu odbornú konkurencieschopnosť významne znižuje pedagogická zaťaženosť, a preto musím selektovať, napríklad účasť v projektoch. Úlohy ma čakajú aj v Centre Programu baltickej univerzity. Je to zaujímavá výzva pre pedagógov, ako aj pre študentov, ktorí sa chcú naučiť viac a prípadne aj cestovať a poznávať iné krajiny. Snažím sa uprednostňovať veci dôležité pred tzv. súrnymi. No pedagóg SPU toho musí zvládnuť veľa a, našťastie, na kravatu som si nezvykol.
Ďakujem za rozhovor!
