Vždy usmiata, sršiaca optimizmom a pozitívnou energiou Mgr. Ing. Danka Moravčíková z Katedry spoločenských vied, pôsobí ako vedúca Centra celoživotného vzdelávania na FEM a choreografka FS Zobor. Málokto vie, že v 80-tych rokoch tancovala v umeleckom súbore Lúčnica.
Najskôr sa vráťme k vašim umeleckým začiatkom. Ako ste sa dostali k folklóru?
Moje umelecké začiatky sú viazané na rodinné prostredie, pretože obaja rodičia pôsobili vo folklórnych súboroch. Zoznámili sa na spartakiáde, kde mali súbory spoločné číslo. Keďže pochádzam z Trenčína, ako stredoškoláčka som účinkovala vo FS Trenčan. Mojím veľkým snom však bolo tancovať v Lúčnici.
A preto ste sa prihlásili do konkurzu...
Bolo to v roku 1981, keď som začala študovať na Chemicko-technologickej fakulte SVŠT v Bratislave. Konkurencia bola tvrdá, absolvovali sme niekoľko vyraďovacích kôl. Z desiatok prihlásených nakoniec vybrali po päť chlapcov a dievčat, medzi nimi aj mňa. Pôsobila som v Lúčnici osem rokov a bola to pre mňa ozajstná škola života.
Aké kritériá ste museli spĺňať?
Najdôležitejšia bola dobrá interpretačná technika, umelecký prejav a fyzická kondícia, lebo inak by sa náročný tréning nedal zvládnuť. Okrem toho, každý z nás musel mať aj pevnú vôľu, schopnosť prispôsobiť sa kolektívu a mať zaň pocit zodpovednosti. Museli sme si vedieť veľmi dobre zorganizovať čas a povinnosti. Tréningy v Lúčnici prebiehali každý večer a víkendy sme mali vyplnené vystúpeniami alebo sústredeniami. Úľavy na štúdiu sme nemali, dokonca som nepožiadala ani o individuálny študijný plán. Mnohí ľudia na vysokej škole vôbec nevedeli o mojom pôsobení v Lúčnici.
Nerobilo vám problém zvládnuť nové, určite náročné, tanečné prvky?
V Trenčane bol repertoár užší, orientovaný na regionálnu kultúru. V Lúčnici sme mali programové čísla zo všetkých kultúrnych oblastí Slovenska. Keď som cítila nejaký nedostatok, musela som ho jednoducho „docvičiť“ individuálne. Nikto nemal svoje miesto „isté a trvalé“ a pamätám si situácie, keď sa náš umelecký vedúci a choreograf, pán profesor Štefan Nosáľ, rozlúčil s ľuďmi po určitom čase len na základe toho, že prestali vyhovovať umeleckým a technickým kritériám. Familiárne sme ho volali „tato Nosáľ“, čo hovorí za všetko, no v súvislosti s požiadavkami na umeleckú úroveň a kvalitu bol náročný a nekompromisný.
Ako vnímali Lúčnicu v zahraničí?
Úžasne! Nikdy nezabudnem napríklad na svetovú výstavu EXPO 86 vo Vancouveri v Kanade, kde sme počas dvoch týždňov mali každodenne tri vystúpenia. Po prvom dni stáli pred amfiteátrom obrovské rady a my sme si mysleli, že tam má vystupovať nejaká známa hviezda. Od usporiadateľov sme sa však dozvedeli, že čakajú na Lúčnicu...Podobné situácie sme v zahraničí zažívali pravidelne a vzbudzovali v nás vždy pocit hrdosti na našu kultúru a tradície.
Spomínate si na nejaký nezabudnuteľný zážitok?
Tých je veľmi veľa, či z vystúpení alebo zájazdov. V roku 1983 Lúčnica dostala ponuku absolvovať trojmesačné turné v Amerike, čo v tej dobe bolo dosť neobvyklé. Ako študenti sme prešli 21 štátov USA, mali sme zabezpečené len ubytovanie, o ostatné sme sa museli postarať sami, preto už len z tohto zájazdu máme množstvo nezabudnuteľných zážitkov.
V období vášho pôsobenia v Lúčnici vznikol hudobný hit Tanečnice z Lúčnice a klip ku skladbe od legendy slovenskej populárnej hudby skupiny Elán...
Medzi Lúčnicou a skupinou Elán i Lojzo bolo veľké priateľstvo. Vzniklo na svetovom festivale mládeže v Moskve, na ktorý sme približne tri dni spoločne cestovali vlakom Družby ako kultúrna delegácia. Samotný pobyt i cestovanie boli veľmi veselé a po návrate domov sa začali tradovať aj naše spoločné vystúpenia a akcie. Pieseň však vznikla o niečo skôr, lebo manželka Joža Ráža, mimochodom dcéra profesora Nosáľa, je tiež tanečnica z Lúčnice. Všetky baby sme sa na skladbu veľmi tešili a pamätám si, ako sme „nenápadne“ chodili do predajní Opusu zisťovať, kedy už bude dostať nová platňa od Elánu. V pôvodnom klipe k tejto piesni účinkujem aj ja.
FS Zobor SPU pôsobí pod vašou profesionálnou taktovkou 21 rokov a autorsky ste pripravili už štyri celovečerné premiéry. V ktorej polohe sa cítite najlepšie - ako choreografka, režisérka alebo scenáristka?
Táto otázka ma naozaj potešila, lebo mnoho ľudí si myslí, že program nám „niekto“ pripravuje... Musím povedať, že hoci každá zo spomenutých polôh (aj tá interpretačná) má svoje čaro, možnosť tvorivo pracovať má najmä režisér. Tomu však predchádza hľadanie námetov na scenár, zbieranie autentického materiálu v teréne a jeho spracovávanie. Je úžasné postupne „zhmotňovať“ svoje umelecké predstavy do reálneho programového čísla či bloku. To sa však nedá bez dobrých spolutvorcov a interpretov.
RENÁTA CHOSRAVIOVÁ
