54-1718-texas2 „Len si nezabudni peniaze a doklady,” opakoval som si niekoľkokrát, keď som sa balil na dlho očakávanú cestu do južného Texasu. Presnejšie, nebalil som sa len ja, ale aj ďalších pätnásť študentov, ktorí na Cornell University absolvovali v zimnom semestri predmet Farm Business Management. Balil sa aj Wayne Knoblauch, profesor a vyučujúci tohto predmetu, ktorému som asistoval pri výučbe. Všetci sme mali namierené do mesta McAllen v štáte Texas, vzdialeného len niekoľko míľ od hraníc s Mexikom.

Niečo z histórie exkurzií

Tohtoročný výlet, sčasti financovaný fondom na pamiatku profesora Stanleyho W. Warrena, bol jubilejný – konal sa už po dvadsiaty piaty raz. Stan Warren bol významný poľnohospodársky manažér a profesor poľnohospodárskej ekonómie na Cornell University. Súčasná katedra aplikovanej ekonómie a manažmentu sídli v budove Warren Hall, ktorá nesie meno po jeho otcovi, Georgeovi F. Warrenovi, nemenej známom poľnohospodárskom ekonómovi a manažérovi v štáte New York na začiatku minulého storočia. Fond Stana W. Warrena podporuje výnimočnú kvalitu vyučovacích programov na bakalárskom stupni a financuje niekoľko ďalších aktivít súvisiacich so zvyšovaním úrovne poznatkov z oblasti manažmentu odovzdávaných študentom na Cornell University. Len pre zaujímavosť uvediem, že zo spomínaného fondu sa z veľkej časti financovali aj exkurzie amerických študentov po slovenských poľnohospodárskych a potravinárskych podnikoch.

Od lánov mrkvy a cibule až po kúdole dymu

Po nedeľnom oddychu (o tom, prečo sme ho potrebovali, neskôr) sme v pondelok začali náš oficiálny program návštevou inštitúcie financujúcej podnikateľské projekty farmárov v južnom Texase (Ag Credit of South Texas). Jej predstavitelia nás podrobne oboznámili so stavom financovania projektov a s problémami, ktorým v súčasnosti miestni farmári kvôli kríze čelia. Študenti zástupcom inštitúcie kládli fundované otázky, lebo väčšina z nich pochádza z fariem a počas štúdia sa pripravujú na prevzatie podnikania po svojich rodičoch, prípadne sa stanú „junior partnermi“ na domácich farmách. Počas diskusie viackrát zaznelo, že v súčasnosti majú najväčšie šance získať finančné zdroje tí farmári, ktorí prídu s inovatívnym nápadom, ako využiť existujúce medzery na trhu. Len na okraj uvediem, že tohto roku vyhrali farmári, ktorí pestujú cibuľu, pretože jej terajšia cena v USA láme historické rekordy.

Poobede sme sa presunuli na farmu pána Harbisona, ktorý sa okrem iného venuje aj pestovaniu mrkvy a cibule. Tento pán stelesňuje klasické americké hodnoty – rodinu, vieru, poctivú a tvrdú prácu. Veľká časť jeho farmy je z dôvodu nízkych zrážok zavlažovaná. Vodu privádza z rieky Rio Grande, vzdialenej až 15 míľ. Precíznosť a poriadok bolo vidieť všade na farme. O plodiny na výmere 7000 akrov (približne 2800 hektárov) sa stará 12 zamestnancov, zväčša Mexičanov (legálnych).

Utorok sme začali návštevou veľkovýkrmne, v ktorej sa momentálne nachádza 16-tisíc kusov hovädzieho dobytka, (maximálna kapacita je 22-tisíc). Dobytok je na vonkajšej ploche voľne ustajnený podľa jednotlivých hmotnostných kategórií. Jeden z majiteľov a zakladateľ tejto prevádzky nás oboznámil s jej históriou a súčasným stavom. Niekoľkokrát nám pripomenul svoje krédo: „V živote rob to, čo miluješ a ak niečo robíš, rob to naplno”. Asi aj preto prichádza tento 77-ročný pán sedem dní v týždni na svoju farmu o štvrť na šesť ráno (cesta mu trvá minimálne hodinu) a odchádza o siedmej večer.

„Bez akejkoľvek zaujatosti vám hovorím, že najlepšie citrusové ovocie v Spojených štátoch je z Texasu,” takto sa nám prihovorila Mike Martin zo spoločnosti Rio Queen Citrus, ktorú sme navštívili poobede. Spracovanie a balenie citrusového ovocia (najmä grapefruitov) a cibule prebieha v tejto prevádzke deväť až desať mesiacov v roku. Počas prehliadky závodu sme sa oboznámili s celým výrobným procesom: od prvotného triedenia, cez umývanie a voskovanie až po balenie do obalov, v akých si spotrebitelia kupujú ovocie v obchodoch. Konečne som pochopil, prečo je citrusové ovocie v obchodoch také lákavé – spôsobuje to jemná vrstva vosku, ktorý sa pripravuje z výťažkov rastlín.

Posledný deň pred odletom sme mali naplánovanú návštevu jediného cukrovaru v južnom Texase a neskôr baliarne čerstvej zeleniny.

Cukor v miestnych podmienkach vyrábajú z cukrovej trstiny, ktorá si, ako mnohé iné plodiny, vyžaduje zavlažovanie. Trvá pätnásť mesiacov, kým sa môže cukrová trstina kosiť. Po pokosení vyrastie nová a tento proces je rentabilné opakovať štyrikrát. Veľmi zaujímavá je časť pred samotným zberom cukrovej trstiny. Keďže jej listy sú v čase zrelosti už suché a nepoužiteľné, trstina sa vypaľuje. Ostanú len mohutné časti rastliny obsahujúce cukrovú šťavu. Samotné vypaľovanie je veľmi dobre organizované a spojené s prísnymi bezpečnostnými opatreniami. Jednotlivé parcely obchádza traktor so zabudovaným plameňometom (šľahajúci plameň má dĺžku jeden až dva metre). Postupuje tak, aby sa oheň šíril do stredu parcely a dym stúpal vysoko do atmosféry. Pri tejto operácii nevzniká CO₂a navyše, ušetrí sa 20 až 40 percent nákladov na prepravu trstinovej drte a samozrejme aj čas pri jej zbere.

V baliarni čerstvej zeleniny nás prekvapila najmä rýchlosť, s akou sa musí napr. šalát, petržlenová vňať, či kapustová zelenina spracovať ihneď po zbere, aby sa čo najviac skrátila doba dopravy k spotrebiteľovi a zachovala jej čerstvosť.

Nielen prácou je človek živý

V úvode som spomínal, že nedeľu sme strávili oddychom. Nečudo, veď celodenný let s dvoma prestupmi a viacnásobným neočakávaným meškaním človeku síl nepridá. A tak sme nedeľné popoludnie strávili spoznávaním miestnej kultúry. A kde inde, ak nie na pravom texaskom ródeu! Výkony niektorých kovbojov boli pozoruhodné, ale ani ostatní účastníci ródea sa nedali zahanbiť a ukázali nám, že stále existuje priestor na zdokonaľovanie.

V utorok sme na odporúčanie nášho šoféra Carlosa „navštívili” Mexiko. Úvodzovky používam preto, že teoreticky sme síce boli v Mexiku, fyzicky však nie. Za 50 centov sme sa previezli asi tridsať metrov a stojac na kompe pri mexickom brehu sme si mohli vychutnávať atmosféru u susedov. Carlos, skvelý človek, ktorého si budem pamätať podľa jeho univerzálnej odpovede „ja viem, kde to je”, nám prezradil, že táto kompa je jediná, ktorá spája USA a Mexiko. Či už je to pravda, alebo nie, ten minivýlet stál za to.

Carlos nás nesklamal ani pri „honbe za ohňom”, keď sme chceli byť prítomní pri vypaľovaní cukrovej trstiny. Jeho šoférske zručnosti sme ocenili najmä pri jazde po úzkych a prašných cestách ležiacich na protizáplavových hrádzach. Komunikáciami, ktoré na mape nenájdete, nás dopravil aj k ochrannému múru, ktorý by mal chrániť Spojené štáty pred nelegálnou migráciu z Mexika. Napriek svojej výške (viac ako päť metrov) a dĺžke je absolútne neúčinný. Nekopíruje totiž oficiálnu hranicu, ale je postavený na americkom území. Aby sa farmári mohli dostať k svojej pôde, plot je podľa potreby prerušovaný asi 10-metrovými otvormi na presun poľnohospodárskych strojov. Miestni nám potvrdili, že nelegálnych prisťahovalcov stále pribúda, čo len potvrdzuje, že spomínaný múr je iba ďalším smutným príkladom neefektívneho vynakladania verejných zdrojov.

Namiesto záveru

Z vlastných skúsenosti viem, že je lepšie raz vidieť ako stokrát počuť alebo čítať. Preto dúfam, že sa mi v čitateľoch podarilo vzbudiť aspoň trocha zvedavosti a ak budú mať možnosť, určite navštívia túto časť USA. Zároveň verím, že článok rozprúdi medzi učiteľmi relevantných predmetov na FEM a študentmi diskusiu o potrebe prepojenia často suchej teórie s praxou. Veď aj na Slovensku máme niekoľko ukážkových podnikov, kde sa študenti môžu oboznámiť s používaním najnovších technologických procesov a manažérskych postupov. Môj článok by som rád uzavrel výrokom Stana Warrena: „Základy sa nedajú učiť vo vákuu. Preto sme išli na exkurzie.”