Celá krajina v uplynulých týždňoch riešila otázku vlastenectva. No viac-menej iba jeho vonkajšiu stránku, ktorú možno jednoducho vyjadriť symbolmi. A tie kúpiť za peniaze. Menej sa už diskutovalo o tom, čo je to skutočné vlastenectvo. To veru v apatieke nekúpiš! Pocítiť hrdosť, keď sa o nás prehodí dobré slovo v zahraničí, keď sú „naši“ úspešní za hranicami, na iných kontinentoch. Ale aj keď sa nám cnie za domovom, keď sa zatúlame dakde do ďalekej cudziny... Možno by bolo hodno opýtať sa našich študentov, ktorí majú chvalabohu možnosť cestovať po svete.
Keď vás život zavedie do švajčiarskeho Zürichu a zvedavosť na chýrnu Technickú univerzitu, srdce sa vám právom môže roztĺcť do vyšších obrátok. Nebude to príznak infarktu, ani množstvo schodov (technickou) slávou ovenčenej budovy. Ale niečo iné. Možno práve to, čomu sa vraví vlastenectvo. Stretnete sa tu s váženým menom, ktoré je tak rýdzo slovenské, že už viac ani nemôže byť. Stodola, Aurel Stodola (1859-1942). „Pýcha inžinierstva celého sveta... ,“ ako ho charakterizoval zakladateľ vysokého školstva na Slovensku, profesor Jur Hronec. Rodák z Liptovského Mikuláša síce väčšinu svojho života prežil a pre-pracoval v zahraničí, no, podľa jeho vlastných slov, jeho city pre svoj národ nikdy neochabli. Profesor Stodola vynikol v mnohých oblastiach technických vied, zameriaval sa na oblasť teórie automatickej regulácie strojov, položil základy projekcie a stavby parných a spaľovacích turbín, bol konštruktérom prvého tepelného čerpadla na svete, no spolu s chirurgom F. Sauerbruchom skonštruoval aj pohyblivú umelú ruku. Bol vynikajúcim učiteľom, medzi jeho študentov patril napríklad aj Albert Einstein, ktorý si ho vysoko vážil. Aurel Stodola bol ovenčený vavrínmi najslávnejších univerzít sveta. A preto je nutné dopovedať výrok Jura Hronca do konca: „...a my Slováci môžeme byť na neho hrdí.“ Iba toľko k vlastenectvu. K. POTOKOVÁ
