Nehodí sa, a nebýva zvykom, aby to, čo chce byť nasilu zabudnuté alebo sa nehodí k dnešnému systému vysokoškolského štúdia, vracalo sa do našich spomienok. Reč bude o desiatich dňoch, neskoršie siedmich, zaradených v učebných plánoch štúdia ako Výcvikové zimné lyžiarske kurzy, neskoršie Zimné telovýchovné sústredenia.
Mali svoje opodstatnenie, no a úsmevné, veselé, ale i poučné príbehy, ktoré sa udiali, nachádzali publicitu na stránkach Poľnohospodára práve na rozhraní zimného a letného semestra. Ich vyradením z riadne vžitého a ustáleného systému sa spomienky na tieto aktivity stratili a strácajú, no nie celkom, najmä u tých, ktorí s trochou nostalgie na túto atmosféru spomínajú.
Bolo to len prechodné miesto študentov počas časovo vymeraného úseku študijných plánov, spojené často so strastiplnými výstupmi s ťažkým batohom na ešte ťažšie prístupné miesta (Kráľovu studňu, Magurku, Chatu SNP pod Ďumbierom, Kežmarskú chatu a ďalšie), s nočnými cvičeniami s ťažkou armádnou puškou či samotnými dňami náročného lyžiarskeho výcviku? Nie, bolo toho oveľa viac, a keď takto odpovedám, viem o čom hovorím a čo chcem povedať. Bol to čas, keď ešte nebolo lyžiarskych vlekov ani prístupových ciest dostupných bežnou dopravou. Často sa bolo treba zaprieť, nepoddať sa voľnomyšlienkarstvu ani pri tých najnáročnejších výstupoch a zimných túrach spestrených zmenami počasia, ale na druhej strane láskavou zimnou prírodou, ktorá vedela rozprávať a rozdávať, a nie málo. Boli to cesty hľadania samých seba, spoznávania okolia, vzájomnej pomoci, ocenenie toho, čo bolo možno v každom dobré, no zatiaľ nepoznané. Takto sa vytváralo puto mladého človeka k prírode a ľuďom, ktorých si v úcte zachoval doteraz a na ktoré sa nezabúda.
Drobné fragmenty vyplávajú na povrch pri vzájomných stretnutiach a rozprávaní vnúčatám a deťom pri sledovaní televíznej obrazovky. Zjazdovky Skalnaté pleso – Lomnica, Chopok sever, juh, Ďumbier – Srdiečko a ďalšie s komentárom „to všetko som dokázal-a, ten oblúk, ten som zvládol a mával som pred ním taký veľký rešpekt,“ tých pár nezabudnuteľných večerov pri spontánne pripravených, ale o to vzácnejších spoločných programoch, keď vďačne podaná ruka i ruka položená na pleci vyžarovala omnoho viac ako decibely predierajúce sa dymovou clonou dnešných diskoték s revúcou zmesou nič nehovoriaceho textu. Tak aj polnočná prechádzka len tak naľahko v mrazivej noci, ale s hrejivou melódiou piesne, ktorá sa niekedy končila až pri rannom nástupe na výcvik, možno rezonuje tichou ozvenou doteraz. (Pod bosými nohami vraj dokázala roztápať sneh, tvrdili niektorí).
Neoprašujem ani neprivolávam to, čo odniesol čas. Minulosť je a bola však vždy zdrojom poučenia. Kedy viac ako dnes treba hľadať cesty vzájomného spoznávania a pochopenia? Kto v uponáhľanom civilizačnom zhone okolo nás a v nás nájde to, čo hľadá? Kde sa podeli z nášho bežného slovníka slová ohľaduplnosť, dobroprajnosť, žičlivosť? Kto iný, ako nemá príroda, ktorej sme súčasťou, nám ich pomôže prinavrátiť? Ona nenásilne, ale o to pôsobivejšie vstupuje do nášho povedomia a s ňou aj otázky nášho vzťahu k rodnému kraju. K jeho súčasnosti, histórii, ale i budúcnosti s predsavzatiami, ale aj hodnotením nášho vlastného podielu na tom, čo sa okolo nás deje.
Príroda je dnes prístupnejšia ako v minulosti. Ľudia hľadali a našli k nej cestu, našli naozaj? Preplnené svahy lyžiarskych stredísk sú toho dôkazom. Dokumentujú však aj množiace sa pohľady (a to je ešte tá lepšia stránka) tých, ktorí už len bezmocne prihliadajú z kanadských saní členov horskej služby, sanitky, alebo ešte len čakajú na to, kto si ich všimne a kto im pomôže. „Muselo sa to stať práve mne?“ A ak som si to nezavinil sám (a to je dnes aj najčastejšia príčina), pridružuje sa k tomu aj bezmocný hnev, „veď som sem prišiel za relaxom, a nie zmrzačiť sa!“ A tu je možno to, čo chýba na tých preplnených svahoch: ohľaduplnosť, sebaovládanie, poznanie svojich hraníc, aby som nebol nebezpečný okoliu a sebe. Ale to sa treba tiež naučiť. Naučiť tak, ako to kedysi povedal jeden z mojich dávnych priateľov, učiteľ lyžovania: „Vaše dva kutáče musia ovládnuť tie dve neposlušné drevá, nie naopak.“ A keď to v bielej prachovej nádhere alebo na zjazdovke dokážete, vaša námaha nebola daromná.
Všetkým, ktorí sa v tejto úvahe našli, ďakujem za nemý súhlas. Aj tým, ktorí okrem mávnutia rukou, čas dal, čas vzal, našli i drobné motívy, ktoré by sa mohli stať realitou . A tým, ktorí môžu rozhodovať, nebude určite ťažké zvážiť, či opätovné zaradenie tohto vymedzeného zlomku času by nemalo mať miesto v učebných plánoch vysokoškolského štúdia.
JK
