Meno: Mgr. Anton Števko
Pracovná pozícia: riaditeľ Ponitrianskeho múzea v Nitre
Miesto narodenia: Hronské Kosihy
Vek: 61
Čím ste chceli byť ako dieťa?
- Čo si v tomto smere z detstva pamätám, tak maliarom. Najprv maliarom izieb, vôňa vtedajších vápenných náterov ma fascinovala, neskôr, zrejme pod vplyvom staršieho brata, ktorý študoval na PF UK v Bratislave výtvarnú výchovu, výtvarníkom. Zostalo mi to až do dospelosti. Po absolvovaní Strednej školy umeleckého priemyslu v Bratislave som sa dvakrát pokúšal dostať na Vysokú školu výtvarných umení, ale tretie kolo na skúškach bol môj strop. Tak som sa stal etnológom.
S kým by ste sa chceli stretnúť a porozprávať?
- S mojím starým otcom z otcovej strany, ktorý zahynul hneď na začiatku 1. svetovej vojny. Nechal by som ho rozprávať o svojom živote a živote jeho rodiny. K tomu rozprávaniu by som ho asi vyprovokoval otázkou, či je pravda, že strela do čela ho zasiahla kvôli jeho zvedavosti, keď v prestávke medzi paľbou vystrčil hlavu zo zákopu...
Z čoho ste mali v poslednej dobe najväčšiu radosť?
- V osobnom živote z každodenne viditeľného vývinu mojich dvoch vnučiek, dvojčiat. Ako príklad prejavu osobnosti 28-mesačného dievčatka si dovolím uviesť jej reakciu na otázku, ktorú asi bežne kladú rodičia, či starí rodičia, v snahe upútať pozornosť dieťaťa, alebo proste len prejaviť záujem oň: „Čo robíš Sofinka, čítaš?“ Po trojnásobnom zopakovaní otázky, bez toho, aby čo i len zdvihla zrak, odpovedala: „Nepočujem.“ Nuž tak. Inak milé a komunikatívne dieťa, na primitívne a nepatrične „detské“ otázky neodpovedá. Dúfam, že jej to zostane.
V profesionálnom živote ma potešilo ocenenie knihy Nitra z oblakov, na tvorbe ktorej som sa podieľal.
Čo by ste zmenili, keby ste mohli?
- Fíha. Asi človeka, aj keď neviem, či môj vylepšený by tvoril lepší svet. Určite by som aspoň niektorým jedincom zobral aroganciu, nafúkanosť a samoľúbosť.
Čo rád čítate (počúvate)?
- V prvom rade treba povedať, že od mala čítam rád a veľa. Kedysi, v snahe byť nad vecou, som na takúto otázku odpovedal, že telefónny zoznam, esemesky od mobilného operátora, zápisnice, diplomové práce, krásnu i menej krásnu a odbornú literatúru a grafiti. To všetko síce naozaj čítam, ale „pochutím“ si na klasike, v ktorej si človek môže niečo pre seba zobrať v súlade so svojím dozrievaním i starnutím. Z vážnej hudby mám rád baroko, ale rád si vypočujem aj Gershwina či Edit Piaf. S populárnou hudbou je to tak, ako so životným štýlom: každá generácia má svoju. Takže dodnes mi z gramofónu či CD prehrávača, znejú invenčné melódie Jiřího Šlitra a s nevšednou poetikou napísané texty Jiřího Suchého, ale aj texty Tomáša Janovica, Kamila Peteraja či Borisa Filana s hudbou Jána Lehockého, Laca Lučeniča i Mira Žbirku.
Ako si dobíjate energiu?
- Ak človek pracuje prevažne duševne, potrebuje ako protipól trošku fyzickej námahy. Záhrada sa na relax hodí, pravda, ak sa nestanete jej otrokom. Myseľ sa tu môže zaoberať úplne inými problémami, ako zvyčajne.
Máte zlozvyk, ktorého sa neviete zbaviť?
- Fajčiť som prestal pred 20. rokmi, prejedám sa len v prípade doma pečenej husaciny, mám rád seba i ľudí... Čo robiť, keď som bez zlozvyku.
Máte nejaký obľúbený citát?
- Vyjadrenie Winstona Churchilla, ktoré mi utkvelo v pamäti: „Takmer nič z toho, čo som považoval za stále a životaschopné nevydržalo, zatiaľ čo všetko, čo malo byť nemožné, sa stalo.
Humor je korením života – máte nejaký obľúbený vtip?
- Rád sa zasmejem na dobrých vtipoch. Ale nemôžem povedať, že by som bol schopný zapamätať si ich. Dlhé roky si však pamätám, asi nie celkom presne, ten z filmu Sedem statočných: „Padá chlapík z mrakodrapu a pri každom poschodí si hovorí: zatiaľ to ešte ujde.“
-rch-
