54-13-cina Som študentkou Fakulty európskych štúdií a regionálneho rozvoja a momentálne aj súčasťou zaujímavého, na mobilitu náročného programu IMRD - Atlantis (International Master of Rural Development). Belgicko, Nemecko, Čína a Spojené štáty americké. Semester po semestri spoznávam iné krajiny, kultúry, nových ľudí. Praktickú časť svojho štúdia som možno trochu netradične absolvovala v Číne. O krásne spomienky a zážitky som sa rozhodla podeliť aj s čitateľmi Poľnohospodára.

Na letisko v Šanghaji sme prileteli 18. augusta 2009. Ja a osem spolužiakov, plní očakávaní, strachu z vtáčej chrípky a s nabitými baterkami vo foťákoch. Občiansky, vodičský, kreditka, karta poistenca, študentské karty, sim karta, eurá atď. To všetko mám. Ups... teda, mala som v peňaženke, ktorú som „stratila" hneď na letisku. Stresujúci začiatok čínskej praxe.

Dva týždne sme strávili v Nanjingu, kde sa o nás starali profesori z tamojšej poľnohospodárskej univerzity a dva týždne na Pekinskej poľnohospodárskej univerzite. Vždy týždeň teoretickej prípravy a týždeň v teréne. V dedinách sme skúmali životné podmienky miestnych farmárov, pod trpezlivým vedením profesorov z Francúzska, Holandska a Belgicka.

Návšteva u farmárov prebiehala úplne hladko. Pripravili sme si dotazník, fotky svojej rodiny, mapu sveta a dedinčania, vysoko disciplinovaní, nám odpovedali na všetky otázky. Skutočne sme na každú otázku dostali odpoveď! Pýtali sme sa na ich príjem, na to, čo pestujú, za akú cenu predávajú a kupujú, na rodinu, susedov, na spokojnosť s vládou, aj na to, koho považujú vo svojej dedine za bohatého. Celá dedina nás pri tom ostro sledovala.

Ja som so svojím belgickým spolužiakom „spovedala“ farmára, ktorý pestuje ryžu, sezam, čaj, kukuricu a zeleninu. Má malý obchod a žije si celkom dobre. Má 58 rokov a spolu s manželkou sa starajú o štvorročnú vnučku, kým syn s manželkou pracujú v Nanjingu. Keď sme sa spýtali, ako často ich chodia navštevovať, hrdo odpovedal: „Veľmi často, raz za štyri mesiace.“ (No, teda, keď som bola v Nemecku a Belgicku, doma som veru bola častejšie!) Bude to asi preto, že keď pracuješ v Číne, máš nárok len na štyri dovolenkové dni za rok!

Čo ma v tejto „zázračnej“ dedine s päťsto obyvateľmi úplne uchvátilo, boli sny a túžby miestnych farmárov. Naše štyri skupiny „výskumníkov" zistili, že tunajší neplatia žiadne dane, štát im dáva podporu na každú prasnicu alebo na každý „mu"(1 hektár rovná sa 15 mu), majú televízor, mobil, stály odbyt toho, čo dopestujú, nijaké problémy so zavlažovaním, no proste raj na zemi! Nič nechcú zmeniť, nepotrebujú viac peňazí, žiadnu pomoc a tešia sa zo života. Myslím si, že táto dedina naozaj nevyzerala zle, ale ťažko sa nám navrhovali stratégie regionálneho rozvoja, keď dedinčania nič nechceli zmeniť. Čínsky štátny systém sa stará evidentne o každého a má oči všade (keď bolo treba novú maštaľ pre prasiatka, štát to hneď „zbadal“, postavil novú maštaľ a prenajal ju farmárovi za cenu starej maštale, no a prasiatka žijú šťastne, až kým ich nepredajú na šunku).

Farmári sú v Číne naozaj priateľskí! Radi sa rozprávajú a znova sa nám potvrdilo, že či chceme, či nie, interview robíme de facto s celou dedinou. Tentokrát sme sa pýtali na jej históriu. Zistili sme, že väčšina dediny stojí od roku 1998 a že dovtedy bývali v horších podmienkach. Vláda sa im postarala o domy a „prenajala" im pôdu. Všetka pôda v Číne je vlastne v rukách štátu. Úplne všetka. Každý „vlastní" pôdu len na určité obdobie, kým žije, kým niečo produkuje...Väčšinou na obdobie 20 rokov a potom mu pridelia inú pôdu na inom mieste. Nemocnice, školy a rôzne sociálne zariadenia stoja tiež na prenajatej pôde. Majú však výnimku, pôda je im prenajatá až na 60 rokov.

Čína je naozaj krajina kontrastov. Obrovské nákupné centrá so značkovým oblečením striedajú čínske trhy, kde musíte cenu zjednávať aspoň o 90 percent. Raz som si napríklad chcela kúpiť náušnice a z ceny 300 jüanov (1€ = 9 jüanov) som to zjednala na 13. Pritom som ešte stále mala pocit, že som prerobila.

Na záver by som chcela poďakovať mojej záchrankyni a spolužiačke Monike Bumbalovej, ktorá mi spolu s ďalšími „spolubojovníkmi" pomáhala v ťažkých chvíľach (a tých veru bolo!). Každý deň v Číne bol dobrodružstvom. Snáď sa mi aspoň trošku podarilo priblížiť vám svoju prax. Ak sa chcete o programe IMRD-Atlantis alebo o Case study Nanjing a Case study Beijing dozvedieť viac, navštívte webovú stránku www.transatlantis.ugent.be - alebo ma nájdite na facebooku.