Nebojme sa odchodu do dôchodku. Nie preto, že súčasný dôchodkový systém zaručuje, napr. univerzitným učiteľom, primeranú životnú úroveň, ale aj pre iné, možno dôležitejšie dôvody. Viacerí zamestnanci dovŕšením vekovej hranice, pri ktorej majú zákonný nárok na ukončenie pracovného pomeru, často konštatujú: „Neviem si predstaviť, čo budem robiť na dôchodku!“
Ale veď každé obdobie nášho života má svoje čaro. Aj to poproduktívne vo vyššom veku. Záleží len od nás, ako ho využijeme. Kto sa cielene pripravoval na odchod z pracoviska, nič podstatné by ho nemalo prekvapiť. Tí, ktorí boli tvoriví a aktívni v priebehu zamestnania, zostanú takí aj v ďalších rokoch. Kto poctivo pracoval viac ako štyridsať rokov, má prirodzene opotrebovaný organizmus. Mnohí prekonali aj vážne choroby či veľmi komplikované životné situácie, a predsa si dokázali aj vo vyššom veku udržať „veselú myseľ“.
Pri zabezpečovaní odborného rastu sme v niektorých obdobiach nášho produktívneho veku uprednostňovali povinnosti v zamestnaní dokonca aj pred vlastnou rodinou. Po odchode do penzie sa to môže zmeniť. Zistíme, že konečne môžeme robiť nie to, čo musíme, ale prednostne to, čo chceme. A na to sme spravidla pri plnom vyťažení v práci nemali dostatok času ani energie.
Často však vidím pred nemenovaným obchodným reťazcom, ako sa skupina dôchodcov rozčuľuje a nadáva na všetko a na každého. Sú však aj užitočnejšie záujmy a možnosti, ktoré ponúka mesto i dedina a môžu obohatiť náš život aj vo vyššom veku. Či sú to poznávacie zájazdy, návštevy kultúrnych a športových podujatí, blízkej a vzdialenejšej rodiny, príjemné stretnutia s priateľmi, prípadne s bývalými spolupracovníkmi. Aj prečítať si hodnotnú knihu, pozrieť internet, dopriať si relax v kúpeľných a rekreačných zariadeniach, navštíviť zaujímavé miesta na našom nádhernom Slovensku. Alebo tiež využiť zľavnené pobyty pre nepracujúcich seniorov so štátnou dotáciou. Nezanedbajme ani pohybové a vzdelávacie aktivity, ako je napríklad univerzita tretieho veku. To všetko poteší telo i dušu.
Ako učitelia na univerzite sme museli písať v priebehu celého zamestnania. Napíšme teraz svoje dlhoročné skúsenosti aj do nášho dvojtýždenníka. Doprajme si dostatok odpočinku. Aj keď je obloha zamračená, neuzatvárajme sa pred ľuďmi, ani pred prírodou. Potešme sa z maličkostí, vážme si každú sekundu a keď nám to zdravotný stav dovolí, žime naplno aj vo vyššom veku. Všetko, čo robíme, robme s láskou a radosťou. Poďakujme sa za všetko dobré, čo sme prežili a myšlienky smerujme k tomu peknému, čo nás ešte čaká. Končím známou myšlienkou: „Nebojme sa zajtrajška, prežili sme včerajšok a milujme dnešok“.
Ivan Mojmír Zoborský
