S tvorbou nitrianskeho karikaturistu MARCELA KRIŠTOFOVIČA sa čitatelia môžu oboznámiť v rôznych periodikách, medzi nimi aj v Poľnohospodári. Jeho humor sa spája s prívlastkom „nočný“, pretože pri jeho prácach sa človek smeje tak potichu. Svoje kresby označuje autorskou skratkou MK a do života ich uvádza zväčša bez slov.
Nadanie pre umenie sa vraj dedí. Ako je to u vás? Zdedili ste po niekom výtvarný talent?
Po rodičoch asi nie, hoci mama bola zručná, vytvárala rôzne ornamenty. Teší ma však, že v mojich „umeleckých šľapajach“ kráča syn Marcel, študent pantomímy v Brne, aj dcéra Dáša, výtvarníčka, absolventka kremnickej ŠUP-ky, v súčasnosti študentka filozofie na UK v Bratislave.
Spomínate si na svoje začiatky?
Prvý obrázok, ktorý si pamätám, som namaľoval ako sedemročný. Zmysel bol v tom, že anjel sediaci na oblaku použil svätožiaru ako volant. Takže ku kreslenému humoru som inklinoval už odmalička, je to môj koníček.
Čo kreslíte najradšej, aké témy sú vám najbližšie?
Nemám vyhranenú tému. Kreslil som už takmer všetky – politiku, históriu, súčasnosť, rád mám poľnohospodárstvo, záhradu a rodinu. Bežný život je najlepším zdrojom inšpirácie.
Môžete nejako svoju prácu popísať? Sadnete si za biely papier s nápadom, alebo čakáte, keď nejaký príde?
Oba spôsoby, ktoré ste uviedli, fungujú. Aj keď častejšie si sadnem za papier s tým, že potrebujem niečo vymyslieť a obrázok poslať na uverejnenie. Inak by som nič nezarobil. A tiež sa zapájam do súťaží, kde sú už presne určené témy, napríklad Usmejme sa na svet, Peniaze - euro, Architektúra, O láske, Pivo, Mobil náš každodenný atď.
Akým štýlom kreslíte? Ceruzka a guma? Alebo hneď tuš a farby?
Obrázok si vždy najskôr predkreslím, až potom vymaľujem akvarelovými farbami. Takže najskôr ceruzka a guma...
Stane sa vám, že pôvodná predstava nevyjde, nie ste spokojný s výsledkom. Pokrčíte papier a začnete odznovu?
Priznám sa, nie som na seba až taký tvrdý. Zbytočne sa netrápim. Do časopisu zvyčajne naraz posielam päť obrázkov, a aj tak si vždy vyberú len jeden. Česť výnimkám! Do Poľnohospodára sa doteraz dostali všetky moje práce. Mám z toho radosť, lebo predovšetkým chcem nimi potešiť čitateľa.
Koľko času zaberie vytvorenie karikatúry?
To záleží od zložitosti obrázka. Päť čiernobielych kresieb mi trvá tri hodiny, vymaľovať ich, vyše dňa. Občas k nim píšem aj slová, čo si tiež vyžaduje čas. Slovné vtipy však nemám rád z viacerých dôvodov - zo slovenčiny som nebol dobrý žiak a ako „preučovaný“ ľavák kreslím ľavou, píšem oboma a občas som z toho unavený. Navyše, keďže kreslený humor uverejňujem aj v zahraničí, nepotrebuje slová, lebo každá „slovná hračka“ sa nedá preložiť.
Nepomohlo by, keby vám občas niekto poskytol dobrý nápad?
Vyskúšal som to. Môj kamarát má veľa nápadov, ale nevie kresliť. Problém je v tom, že moja kresba nemusí vždy zodpovedať jeho predstave. A naopak, mne sa nemusí páčiť, čo on vymyslí. Takže najradšej si vymýšľam témy sám.
Archivujete svoje kreslené vtipy? Zachovalo sa vám niekoľko z nich?
Nie. Na uverejnenie posielam originál a obrázky späť nevracajú.
Kde uverejňujete svoj kreslený humor?
V rôznych periodikách ako Šibal, Fifík, Víkend s krížovkou, Krimi krížovky, Naše poľovníctvo, Život, Literárny týždenník, Kocúrkovo, Farmár, a samozrejme, v Poľnohospodári. Prvú kresbu som publikoval v roku 1981. V minulosti som posielal svoje výtvory najmä do humoristického časopisu Roháč a vystavoval aj na rôznych domácich a medzinárodných súťažiach a výstavách.
A čo dnes?
Dnes je účasť na výstavách finančne náročná a často nepokrýva autorove náklady. Ďalší dôvod je objektivita hodnotenia. Podľa mňa sú často oveľa krajšie tie obrázky, ktoré sa len umiestnia, ale nič nevyhrajú...
Čo by podľa vás mal mať dobrý karikaturista?
V prvom rade zmysel pre humor. Hoci na prvý pohľad tak nemusí vyzerať, veď sa pozrite na mňa! Jeden môj známy mi povedal, že som najsmutnejší karikaturista, akého pozná. (Smiech.)
Dostali ste niekedy aj nejakú nahnevanú reakciu?
Áno, pred 20 rokmi. V Prešove bola súťaž kresleného humoru o pive. Do finále som sa dostal s kresbou, na ktorej farár dvíha čašu piva miesto vína. Keď vtip uverejnili na celú stranu v časopise Boomerang, z cirkevnej obce v Prešove mi napísali, že ma zažalujú za urážku cirkvi. Nechcel som sa dotknúť kresťanov. Sám som v tejto viere vychovaný, dokonca ako chlapec som miništroval. Odpísal som im, že každý autor môže kresliť čo chce, ale za uverejnenie zodpovedá redakcia. Našťastie, viac mi nenapísali.
Aké sú podľa vás ako karikaturistu typické znaky konzumného Slováka?
Vidím ho podľa potreby - usadeného pred TV, s fľašou piva a podobne. Typickejšia je žena, hovorím jej „nahnevaná“. Moja manželka sa na obrázky „so zlou ženou“ viackrát urazila. Tak som jej vysvetľoval - ty si čierna, a tá je blondína. Ale trafená hus zagágala... (Smiech.)
A čo by ste odkázali tým, ktorí si myslia, že karikatúra môže byť pre autora obživou?
Treba skúšať, aj keď si myslím, že také niečo sa podarí len jedincom. Ja k nim nepatrím.
RENÁTA CHOSRAVIOVÁ
Marcel Krištofovič sa narodil 27. 3. 1959 v Nitre. Študoval chémiu a pôsobil ako prevádzkový chemik v Dusle Šaľa. Kresbe karikatúr sa venuje od detstva. Získal viacero významných domácich i zahraničných ocenení na súťažných prehliadkach kresleného humoru v Brezne, Prešove, Novom Meste nad Váhom, Nitre, Piešťanoch, Hlohovci, v Nových Zámkoch. So svojím humorom bez hraníc bodoval aj v zahraničí, v Česku, Poľsku, Taliansku, Kórei, či v Turecku. Okrem kreslenia karikatúr sa venuje drevorezbe, tvorbe krížoviek a malých literárnych útvarov. Najradšej číta literatúru faktu a beletriu. Žije a tvorí v Horných Krškanoch.
