Slovensko patrí medzi štáty s riadeným a vyspelým poľovníctvom. Na SPU sa realizuje výučba poľovníctva ako fakultatívnej disciplíny od konca päťdesiatych rokov, ako výberového predmetu od roku 1965. Na to, ako je v súčasnosti vnímané poľovníctvo, poľovná zver, aký by mal byť poľovník a poľovnícka etika, sme sa spýtali doc. Ing. JOZEFA GAŠPARÍKA, CSc., vedúceho Katedry hydinárstva a malých hospodárskych zvierat FAPZ.
„Naša krajina má bohatú poľovnícku históriu, disponuje mnohými vzdelanými odborníkmi z lesného hospodárstva. Poľovníctvo sa stáva neoddeliteľnou súčasťou starostlivosti o krajinu a je nevyhnutné vnímať ho ako zložku ľudskej činnosti, udržujúcu rovnovážny stav v konkrétnom ekosystéme. Treba si uvedomiť, že okrem trvalo udržateľného je len jediná alternatíva hospodárenia - trvalo neudržateľné so všetkými dôsledkami. Celá činnosť našej katedry je v záujme ochrany prírody a zachovania biodiverzity,“ hovorí doc. J. Gašparík.
Výučba poľovníctva
Všeobecne sa predpokladá, že o predmet poľovníctvo sa zaujímajú najmä chlapci. Je však pozoruhodné, že na SPU si ho vyberajú väčšinou dievčatá. Podľa vedúceho katedry hlavným dôvodom je najmä súčasný systém založený na získavaní kreditov, ale zrejme aj to, že pre mnohých študentov je to atraktívny predmet, ktorý sa navyše relatívne dobre učí. „Pravda je, že len máloktorí sa v poľovníctve aj profesijne uplatnia. Ale myslím si, že tí, čo majú o problematiku vážny záujem, sú často mimoriadne zruční a stanú sa veľkým prínosom pre poľovníctvo,“ dodáva.
Lov zveri
Pod pojmom poľovníctvo si ľudia väčšinou predstavujú lov zveri. „Žiaľ, je to tak,“ súhlasí odborník. „Mnohí vnímajú poľovnú zver iba ako producenta ekonomicky zaujímavej hmoty. Predovšetkým je to však ekologický a kultúrny doplnok našej krajiny, obnoviteľné národné bohatstvo, ktoré musia poľovníci obhospodarovať na základe biologických a prírodoochranárskych zákonitostí. Automaticky sem patrí ochrana ohrozených druhov, starostlivosť o poľovnú a nepoľovnú zver, jej ochrana pred nepriaznivými vplyvmi vrátane vplyvu škodlivých živočíšnych druhov a negatívneho vplyvu človeka, reintrodukcia, t.j. znovuzazverenie revíru pôvodným druhom zveri, ktorá sa tam už nenachádza, až po zastupovanie úlohy predátora v krajine za podmienky prísneho dodržiavania optimálnych prípustných stavov zveri, prirodzenej selekcie s dodržaním všetkých zákonných noriem, poľovníckych tradícií a etického prístupu k lovu,“ vysvetľuje doc. Gašparík. Dnešný, najmä mestský človek, sa podľa neho natoľko vzdialil od prírody, že mnohé zákonitosti a základný význam lovu nepozná a ani nechápe. Podotýka, že medvediu službu poľovníctvu robia často aj médiá, ktoré prinášajú názory o nemorálnosti a nepotrebnosti lovu zveri. Zdôvodňujú to tým, že treba ponechať prírodu samu na seba, resp., že sa so všetkým vyrovná sama. „Pod vplyvom tisícročnej ľudskej činnosti sú ekosystémy také narušené, že príroda sa nedokáže sama vyrovnať s procesmi. Preto do nich musí aktívne vstupovať človek – poľovník. Nositelia opačných názorov sú väčšinou samozvaní ochrancovia prírody a pseudoekológovia. Je nevyhnutné, aby sa na minimum zmenšili trecie plochy medzi poľovníkmi na jednej strane, vlastníkmi pozemkov - poľnohospodármi, lesníkmi, rybármi na strane druhej a jednostranne protipoľovnícky zameranými ochrancami prírody na strane tretej. Emotívne podmienené protipoľovnícke aktivity verejnosti nemôžu prospievať ani poľovníctvu, ani záujmom ochrany prírody. Štát má na chove optimálnych, normovaných stavov zveri záujem. Lov, ktorý je len záverečnou časťou chovateľského úsilia poľovníkov, má dnes svoje mravné opodstatnenie, iba ak ho chápeme ako optimálne využívanie trvalo obnoviteľného bohatstva,“ upozorňuje doc. Gašparík. Základy poľovníckej etiky teda spočívajú v tom, že lov musí predovšetkým slúžiť prírode. Príležitosť podrobnejšie poznávať lov, majú len ľudia viazaní svojou činnosťou na prírodu, predovšetkým profesionálni lovci a poľovníci z povolania a zo záľuby.
Aký by mal byť poľovník?
„Poľovník je, alebo by mal byť, človek hĺbavý, zamýšľajúci sa nad prírodou a výkonom práva poľovníctva,“ cituje doc. Gašparík už nežijúceho vysokoškolského pedagóga doc. Ing. Pavla Hella, CSc., ktorý v 50-tych rokoch začal s výučbou poľovníctva na Katedre zoológie. A vzápätí slovami známeho nemeckého básnika Hermanna Lönsa prirovnáva poľovanie k pozeraniu, načúvaniu, vdychovaniu voľnej prírody, kochaniu sa v jej krásach, vcítenia sa do zveri, starostlivosti o ňu, a len potom jej lovu. „Teda poľovníctvo je – alebo by malo byť – v prvom rade „nadštáciou“ v prírode,“ konštatuje doc. Gašparík. Podotýka, že strieľanie samo o sebe poľovníka nerobí. A na záver sa s nami rozlúčil opäť slovami Lönsa: „Kto nič iné nevie, nech radšej zostane doma. Ale kto sa teší zo zveri a lesa, aj keď to neblýska a nebúcha, a kto najviac v prírode prebýva v dobe hájenia, keď pole a les sú zamrznuté a zaviate, keď je málo potravy a nad zverou sa blíži smrť, a kto ju vtedy ochraňuje - je poľovník sám. Ochrancom a chovateľom môže byť len poľovník!“
Za viac ako štyri desaťročia svojej pedagogicko-výchovnej a vedeckovýskumnej činnosti vychovala Katedra hydinárstva a MHZ SPU v Nitre viac ako 6-tisíc absolventov predmetu poľovníctvo. Okolo 150 študentov spracovalo svoje diplomové práce z uvedenej disciplíny. S mnohými prácami sa študenti prezentovali na konferenciách ŠVČ doma i v zahraničí. V rámci vedeckovýskumnej činnosti katedra úspešne spolupracuje s partnerskými univerzitami, najmä TU vo Zvolene, UVLF v Košiciach a výskumnými ústavmi vo Zvolene a v Nitre. Do učebných plánov bola nedávno zaradená nová disciplína farmové chovy zveri.
V roku 1999 KHaMHZ získala bažantnicu v Dvorčanoch pri Nitre, ktorá slúži pre potrebu praktickej výučby a čiastočné riešenie výskumu. V roku 2000 bola na katedre zriadená Rehabilitačná stanica pre chov dravcov, ktorá okrem záchrany dravých vtákov slúži aj pre aktivity sokoliarov z radov študentov SPU.
RENÁTA CHOSRAVIOVÁ
